Neviem, či ste si všimli, ale rada deťom podsúvam pri každej možnej príležitosti nejaký ten denník. Každé prázdniny, každý trochu dlhší výlet… Písala som o nich aj tu.
Denníky milujem a nechápem, že sa v školách viac nevyužívajú.
Prečo denník?
Učí deti tooooľko vecí! Aj počas obdobia “neškoly” nenásilne trénuje grafomotoriku, písanie, gramatiku. Deti sa učia zaznamenávať svoje myšlienky tak, aby dávali zmysel, štylizovať vety, aby mali začiatok aj koniec, aktívne pracujú na slovnej zásobe, učia sa triediť informácie… Navyše vedenie denníka je určitá povinnosť, ktorá ich vedie k zodpovednosti.
Formu denníka nechávam na nich, môžu doňho písať, kresliť, strihať a lepiť prospekty a letáky… Čo je dobrý tréning kreativity a tvorivého myslenia. Preto nemám moc rada nejaké predtlačené knižky či zošity, najlepší je zošit s prázdnymi bielymi stranami. Videla som už ale aj takú frajerinu, ako denníkový mnohosten, a čakám na príležitosť ho s deťmi vyskúšať.
Minulé letné prázdniny si deti poctivo písali a kreslili do svojich denníkov takmer každý deň, tento rok už premýšľame, kde nájdeme nejaké ďalšie pekné zošity.
Denník zo školy v prírode
Keď išla dcéra prvýkrát do “škvolky” v prírode, chcela som, aby mi niekam zaznamenávala svoje zážitky, pocity, myšlienky.
Kúpili sme (ružový, ako inak) zošit, ktorý s ňou putoval. Prvotný plán (môj) bol, že to bude denník, do ktorého každý večer napíše/nakreslí niečo o dni, ktorý prežila.
Smradľavé postele a jednorožce
Samozrejme, že tam nezaznamenala skoro nič, čo by dospelý považoval za “podstatné”. Ak som čakala, že sa tam dozviem niečo o programe, o tom, na aké výlety chodili, denník musel byť veľkým sklamaním. Písala o tom, ako smrdeli periny či ako deti prebiehali po večierke z izby do izby alebo schovávali sa v skriniach 🙂
Keď sme však po jej návrate nad ním sedeli a listovali v ňom, o všetkých záznamoch mi do detailov porozprávala. Napríklad sa hrali s kamoškami na jednorožce. Do zošitu si s kamarátkou navzájom kreslili obrázky aj písali tajné odkazy. (Tie som mala zakázané vidieť.) Dokonca si tam vymysleli aj nejakú tajnú šifru.
Putovný denník
Jedným slovom, denník sa veľmi osvedčil. A keďže sme ten zošit kúpili pomerne veľký, a zapísaných bolo tak 20 strán, o rok padlo rozhodnutie zobrať ho – už do školy v prírode – zase. O pár týždňov putoval s menšími súrodencami do ďalšej škôlky v prírode. A tak sa z neho stal denník putovný. Teraz je už na štvrtom alebo piatom výjazde a som zvedavá, čo do neho pribudne.
Mimochodom, po jednej škôlke v prírode mi učiteľka chválila tento nápad, mladšia dcéra vraj občas bola “smutná za maminkou” a vtedy sa vždy vybrala písať denník, aby jej smútok prešiel.
Fotospomienky
Keď kamarátkin syn išiel do prvej školy v prírode, vraj mu len tak bez premýšlania priložila do batožiny jednu rodinnú fotku, keby mu bolo smutno. Po návrate jej zvestoval, že tá fotka bola to jediné, čo ho držalo celý týždeň pri zmysloch 🙂
Táto príhoda – ani neviem prečo – sa mi vryla do pamäti a pri balení vlastnej dcéry do škôlky v prírode som si na ňu hneď spomenula. Vytlačila som zopár rodinných fotiek a nalepili sme ich na poslednú dvojstranu zošitu. Vraj si ich pozerala každý večer pred spaním 🙂 Dnes už sú možno zbytočné… ale možno nie celkom.
Spomienkový denník
Tá naša prvorodená ma neustále prekvapuje svojimi nápadmi. Pred posledným odchodom do školy v prírode zrazu prišla s takýmto “Spomienkovým denníkom”, do ktorého vyspovedala členov rodiny.
Museli sme napríklad odpovedať, aké je naše obľúbené zviera či nápoj, ako radi trávime voľný čas, podpísať sa a napísať adresu.
Takto si vraj bude na nás spomínať oveľa detailnejšie 🙂
Čo hovoríte na denník ako nástroj učenia vy? Píšu si niekedy vaše deti denníky? Máte niekto podobný rituál, keď deti idú do školy v prírode?