Výchovný šok: Čo sme o deťoch nevedeli

Nedávno sa mi dostala do rúk zase raz zaujímavá rodičovská kniha. Volá sa Výchovný šok: Čo sme o deťoch nevedeli.

Jej autormi sú dvaja novinári, ktorí sa dlhodobo venujú vývinovej psychológii. V desiatich tématických kapitolách sa snažia nabúrať zaužívané pohľady na detské správanie a výchovné postupy, a ponúknuť na ne iný pohľad.

Nedá sa povedať, že by ma kniha nejak zásadne šokovala, ale každopádne som sa dozvedela veľa nového. Niektoré zo záverov autorov nie sú nijak významne nové pre rodiča, ktorý sa zaujíma o výchovu a má čo-to naštudované. Iba potvrdia prostredníctvom výskumov a štatistík to, čo už vie. Sú tam ale aj otázky, o ktorých som čítala prvýkrát. Napríklad o tom, ako dnešné deti spávajú v priemere o hodinu menej ako kedysi, a ako im tá hodina chýba.

Mnohé poznatky sú vcelku originálne. V kapitole o puberte napríklad autori píšu, že deti, ktoré sa s vami hádajú, vás rešpektujú.  A ak sa s vami nehádajú, s najväčšou pravdepodobnosťou vám klamú ? (Inak puberty sa fakt desím, a po prečítaní tejto kapitoly o nič menej ?)

V kapitole o klamaní bola pre mňa trefná zmienka, že od detí očakávame absolútnu čestnosť, zároveň ale po nich chceme, aby odmalička klamali. Prednedávnom syn dostal od niekoho sladkosť a reagoval slovami: “Niečo lepšie nemáš?” A tak sme posledné týždne veľa hovorili o zdvorilosti, o tom, ako slušne prijímať dary a nehovoriť to, čo si myslíme ?

Takisto tento záver je na zamyslenie:

Z vybraných tém mi prišla najmenej zaujímavá pre slovenských rodičov tá o rasách. Hovorí o tom, že štandardný rodičovský prístup – tváriť sa, že odlišnosť nevidíme a že všetci sme rovnakí – u detí nefunguje, pretože oni rozdiel vidia a vnímajú. A že s deťmi sa treba o rasách otvorene hovoriť.

Autori všetky svoje tvrdenia zakladajú na množstve vedeckých výskumov a prieskumov. Upozorňujú pritom, že niektoré z nich vôbec nie sú nové, ale sú často nepovšimnuté. Napríklad hneď prvá kapitola – o škodlivosti pochvál a odmien – neprináša teoreticky nič nové. Mnohé výchovné smery toto isté hlásajú už desaťročia. Napriek tomu väčšina rodičov svoje deti chváli – prehnane, permanentne, genericky (“Ty si šikovný!”). A s presvedčením, že robia pre svoje dieťa to najlepšie. Autori prinášajú štúdiu, na základe ktorej deti, ktoré sú chválené za výkon/inteligenciu, sa natoľko boja zlyhania, že dosahujú oveľa horšie výsledky ako deti, ktoré sú oceňované za snahu a odvedenú prácu.

Mnohí z vás ste sa pýtali na kapitolu o súrodeneckých vzťahoch. Popravde som si povedala, že to u nás s tými súrodeneckými hádkami je úplná pohoda oproti štatistikám uvádzaným v knihe. Autori poukazujú na úspešný program (myslím v Montreale), ktorý deti učí súrodeneckým konfliktom predchádzať – tým, že im ukazuje, ako všelijak dokážu spolu tráviť čas. Väčšina rodičovských príručiek a kurzov je vraj skôr zameraná na riešenie sporov než na ich prevenciu. (V tomto sú myslím naše deti takisto úplne v pohode. Vedia sa spolu zabaviť na milión spôsobov bez toho, aby sme im to ukazovali.)

Takisto sa tam spomína, že súrodenecké vzťahy sú špecifické v tom, že deti nie sú nútené správať sa k sebe slušne – súrodenec totiž bude so mnou, nech sa správam akokoľvek, na rozdiel od kamaráta.

Malé mínus knihy je, že je písaná pre Američanov, o amerických reáliách a výskumy sú robené na amerických školách a teda nie vždy pre nás aktuálne. Závery z nich vyplývajúce sú však podľa mňa aplikovateľné aj u nás. Kniha sa mi navyše ľahko čítala a je vcelku pútavá, takže ak ste zberateľmi rodičovskej literatúry ako ja, odporúčam zaradiť do zoznamu ?

Knihu Výchovný šok kúpite priamo na stránkach vydavateľstva Zelený kocúr alebo na martinuse tu.