Začnem si čítať, ale po 5 minutách si uvedomím, že som zabudla objednať granule pre králiky. Zoberiem do ruky mobil, ale tam si všimnem, že mi niekto napísal na whatsapp. Keď otvorím whatsapp, zrak mi padne na meno kamarátky, ktorej som ešte neodpovedala na otázku. Idem googliť link na knihu, ktorý jej mám poslať, a popri tom si poviem, že len mrknem na instagram. O pol hodinu neskôr si uvedomím, že z knihy som ledva prečítala 5 strán a už je čas ísť robiť večeru (a to jedlo pre králiky som stále neobjednala).
Ukradnutá pozornosť
Veľmi silno pozorujem na sebe slabnúcu schopnosť sústrediť sa na niečo bez toho, aby mi myseľ ubiehala k miliónu iných vecí. Máte to podobne? Kniha UKRADNUTÁ POZORNOSŤ je presne o mne (a možno aj o vás). Nie je o deťoch s ADHD, ako ste sa niektorí pýtali. Nám sa to totiž nezdá, ale tú schopnosť sústrediť sa strácame kolektívne, a áno, najmä vďaka socialnym sieťam. (Deťom s ADHD a poruchou pozornosti sa venujú posledné dve kapitoly.)
V roku 2013 sa nejaká téma (na Twiteri) držala medzi top 50 najdiskutovanejšími 17,5 hodín. V roku 2016 už len 11,9 hodín.
Autor knihu začína v podstate ako príbeh a prvých pár kapitol čítate vyslovene zo zvedavosti, čo sa stane. Zoberie totiž synovca na veľký zaoceánsky výlet, ktorým mu chce splniť sen. S podmienkou, že odloží mobil, na ktorom sa stal závislým. Hádajte čo? Na výlet idú, ale synovec to bez mobilu nedá. A miesto toho, aby si užíval nové miesta, pod bundou snapchatuje s kamarátmi. A nie je jediný. Všade okolo nich sú turisti, ktorí miesto obdivovania okolitej prírody či kultúry hľadia do obrazoviek.
“Skúšal som žiť, ale niečo ma vyrušilo.”
Johann Hari sa začne venovať tomuto javu a pôvodne si je istý, že ide o individuálne zlyhanie. Odloží mobil, počítač, a na niekoľko mesiacov sa presťahuje “na kraj sveta”, kde bez online spojenia číta knihy na pláži, kupuje si noviny a chodí sa prechádzať po malom prímorskom mestečku.
Ak by ste zrátali všetky informácie, ktorým bol v roku 1986 vystavený priemerný človek – televízia, noviny, rádio – súčet by sa rovnal 40-stranovým novinám. Do roku 2007 toto číslo stúplo na 174 strán. Práve nárast objemu informácií vytvára pocit, že svet sa zrýchľuje… Čím viac informácií do systému dostanete, tým kratšie sa budú ľudia sústrediť na ktorúkoľvek z nich.
V knihe postupne opisuje rôzne fázy boja so svojou závislosťou. Popri tom analyzuje 12 príčin našej straty pozornosti a to, ako s nimi bojovať. Existujú konkrétne kroky, ktoré môžeme ako jedinci podniknúť, a určite je dôležité, aby sme sa snažili.
Váš mozog môže vo vedomom stave vyprodukovat jednu až dve myšlienky naraz. To je všetko.
Multitasking je mýtus. Ak chceme byť efektívni, musíme si vedome vypnúť všetky potenciálne narušenia a robiť jednu vec, ktorej venujeme plnú pozornosť. Zrýchlenie nás oberá o hĺbku a prepínanie z jednej aktivity na druhú zase o kreativitu.
Jedna kapitola je venovaná tomu, ako nájsť a nenechať si vziať flow (tu preložené ako stav prúdenia, ja to poznám z inej literatúry pod pojmom flow). Montessori nadšencovi to pripomína polarizovanú pozornosť, ten vzácny moment, kedy si človek svojvoľne nájde aktivitu, ktorá mu dáva veľký zmysel a vie sa do nej tak ponoriť, že prestáva vnímať okolitý svet. V skutočnosti tým, že ste stále častejšie vyrušovaní (najčastejšie mobilmi a notifikáciami na nich), strácame túto vzácnu schopnosť ponoriť sa do nejakej aktivity tak hlboko, že si prestávame všímať všetko iné. Dokonca sa už vyrušujeme sami od seba, aj keď nemáme vonkajší podnet.
Náš život je tornádom psychickej stimulácie.
Aj vy v autobuse na 10-minutovú jazdu vytiahnete knihu, počúvate podcast, keď idete vyhodiť smeti, telefonujete s niekym, keď kráčate po ulici?
Vždy, keď som počas dlhých ciest vlakom alebo autobusom videl niekoho, ako tam šesť hodín len tak sedí a nerobí nič iné, iba pozerá von oknom, mal som chuť nakloniť sa k nemu a povedať: „Prepáčte, že vás ruším. Nič ma do toho nie je, ale chcel som sa len uistiť, či si uvedomujete, že máte obmedzené množstvo času, v ktorom ste nažive a hodiny, ktoré odpočítavajú čas do vašej smrti, neustále tikajú a týchto šesť hodín, ktoré strávite ničnerobením, užnikdy nezískate naspäť? A keď zomriete, už navždy ostanete mŕtvi? To všetko viete, však?” (Nikdy som to nespravil, ako môžete usúdit na základe toho, že túto knihu nepíšem v psychiatrickej liečebni, ale napadlo mi to.)
Ďalšími faktormi, ktoré sú v knihe podrobnejšie rozobraté, sú nedostatok spánku, fyzické a psychické vyčerpanie, strava (ktorá sa významne mení z čerstvej na sprocesovanú) a znečistenie životného prostredia. Každej z týchto príčin je venovaná samostatná kapitola.
Veď sa toľko nestresuj!
No autor dospieva k jednoznačnému názoru, že nemôžeme zodpovednosť za tento alarmujúci celospoločenský jav úplne hodiť na plecia jednotlivcom. My totiž môžeme individuálne bojovať proti závislosti na sociálnych sieťach a nutkaniu stále vyťahovať mobil. Ale v konečnom dôsledku tú závislosť máme, pretože veľké spoločnosti, ktoré sociálne siete vlastnia, robia všetko pre to, aby v nás tú závislosť pestovali a aby nás vedeli manipulovať. V knihe sa spomína človek, ktorý prvý prišiel s prevratným nápadom notifikácií, ktoré nás zvukom aj vizuálne upozorňujú na nový mail, novú správu v chate, nové srdiečko, čo sme dostali k nejakému nášmu príspevku. Ešte pred pár rokmi sme notifikácie nemali – a maily sme si kontrolovali vtedy, keď nám to napadlo. Pamätáte si ešte čas bez notifikácií? Nebolo to vlastne vôbec tak dávno, no príde mi to ako pred pol storočím!
Nechajme deti byť deťmi
V závere knihy sa autor venuje špecificky deťom. V trinástej kapitole sa zaoberá ADHD a jeho vzostupom za posledné desaťročia. Otázkou, či je jeho príčina čisto biologická alebo súvisí čiastočne s prostredím. Opisuje so znepokojením, ako v USA a Veľkej Británii väčšine detí je ordinovaná medikamentózna liečba.
V ďalšej kapitole potom rieši, v čom sú životy našich detí dnes iné, v porovnaní s deťmi napríklad pred 20-30 rokmi. Opäť mnohé z toho, čo píše, mi úplne sedí. Deťom nedávame dostatok možností na voľnú hru a zďaleka nemajú toľko priestoru byť vonku s inými deťmi vo fyzickom kontakte. Nedávame im možnosť mať zodpovednosť.
Deti dnes majú problémy s učením v škole, ale miesto toho, aby sme riešili školy, riešime deti. Ak čoraz väčšiemu počtu detí nevyhovuje, ako sa v škole učia, možno by sme sa mali zamyslieť, či im naozaj škola dáva to, čo by mala. Autor tu odbieha k unschoolingu, Sudburry Valley, je celkom fascinovaný možnosťou, že deti nie sú naháňané do učenia, ale poháňa ich vnútorná motivácia a učia sa inak. Opäť, pre montessori nadšenca nič nové 🙂 Ale určite niečo, nad čím by sme mali premýšlať.
“Všetci sme na tej istej guli blata a vody, ktorá potenciálne smeruje ku katastrofickému koncu. Ak máme tieto problémy vyriešiť, nemôžeme to urobiť sami…”
Autor hneď v úvode knihy vysvetľuje, že v mnohých témach nie je odborník a preto mimo iné oslovil vedcov, ktorí sa daným témam venujú. Vedie s nimi v knihe rozhovory, dáva tipy na ďalšiu literatúru (môj zoznam vzrástol o niekoľko ďalších kníh) a v závere uvádza obrovský zoznam výskumov, podkladov a materiálov, ktoré pri písaní použil.
Táto kniha je o nás všetkých a o niečom, čo významne ovplyvňuje naše životy a budúcnosť ľudstva. Neberte to na ľahkú váhu. Prečítajte si ju. Fakt stojí za to. Nájdete v eshope vydavateľstva Noxi alebo na Martinuse.
