Súrodenecká rivalita

Súrodenecká rivalita

Ak máte dve alebo viac malých detí, a sú medzi nimi relatívne malé vekové rozdiely, je dosť dobre možné, že aj vás občas trápi súrodenecká rivalita.

Najlepší dar, aký môžete svojmu dieťaťu dať, je súrodenec.

Naše tri deti majú krásny vzťah, trávia spolu veľa času a sú taký dobre zohratý tím, že často ani nepotrebujú nikoho iného do hry a vystačia si sami. Dennodenne vidím, ako sa majú radi. Ako si niečo tajne šepkajú, alebo chichocú sa spolu na veciach, ktoré my dospelí nedokážeme pochopiť ☺

Súrodenecká rivalita

Napriek tomu boli u nás obdobia, kedy sa deti  porovnávali, pretekali a súperili o našu pozornosť. Istý čas ma to aj dosť trápilo a rozmýšlala som, čo robíme zle. Dospeli sme však k záveru, že je to celkom prirodzené. Najmä v prípade, kedy sú súrodenci v približne rovnakom veku, sa občas cítia ako konkurenti o rodičovskú lásku a pozornosť. A je na nás rodičoch, aby sme deťom pomohli vidieť, že to tak vôbec nie je ?

Zdá sa mi, že časom u nás súrodenecká rivalita a žiarlivosť ustupuje, respektíve čím sú deti staršie, tým lepšie si vieme tieto veci otvorene vydiskutovať. Ako sa snažíme ju u nás eliminovať? Tu je zopár tipov, ku ktorým sme sa postupne dopracovali. Vlastnou skúsenosťou, rôznymi rodičovskými kurzmi a literatúrou, a často aj metódou pokus-omyl☺

1. Neporovnávať, neporovnávať, neporovnávať!

Naše tri deti majú rovnakých rodičov, rovnakú výchovu, vyrastajú v rovnakom prostredí, a neustále žasnem nad tým, aké sú každé úplne iné a výnimočné. Každé milujeme z celého srdca a predsa inak, svojsky, akoby “z iných dôvodov”. (Neviem to lepšie vystihnúť, ale viacnásobní rodičia ma určite pochopia ?.) Občas rozmýšlam, aké by to bolo, keby sme mali detí desať, či by boli všetky také jedinečne dokonalé… a vychádza mi, že určite áno ☺

Každé dieťa je osobnosť a vyvíja sa svojím tempom a spôsobom. Ako rodičia milujeme svoje deti nie rovnako, ale každé jedinečne, neopakovateľne. A presne toto musíme deťom ukázať aj svojím správaním. Snažíme sa súrodencov nikdy neporovnávať a nedávať im dôvody, aby sa porovnávali navzájom. Áno, je to nesmierne ťažké, a viem o čom hovorím. Máme doma dvojičky, ktoré sa vyvíjajú každý úplne inak. Kým dcéra už v dvoch rokoch bezchybne vedela vysloviť R, syn ho nevie ešte ani ako päťročný. Kým syn pomaly od narodenia bez problémov sám zaspí a prespí celú noc, dcéra ešte stále potrebuje pri zaspávaní moju prítomnosť a pri najmenšom podnete sa budí. Heslo “neporovnávať” sa stalo mojou mantrou a opakujem si ju denne ?

Samozrejme toto platí, aj keď sa s deťmi rozprávame. Vety typu: “Pozri ako sa tvoja sestra šikovne obliekla!”, prípadne dodatok: “Ukáž mi, či si aj ty taký šikovný.”, nielen že dieťa nemotivujú k lepším výkonom, ale navyše vytvárajú v ňom pocit nevraživosti voči súrodencovi. Z tohto dôvodu sme tiež deťom nikdy nerobili rôzne súťaže, ako Kto sa prvý oblečie alebo Kto prvý zje večeru.

2. Nerobiť rozhodcu

Najmä keď boli deti menšie, často som im zasahovala do sporov a snažila sa robiť mediátora. Mala som pocit, že im pomáham riešiť situáciu, ktorú sami nezvládajú. Časom som si však uvedomila, že ich spor je väčšinou oveľa komplikovanejší, ako sa mne zdá, a to, čo ja považujem za spravodlivé riešenie, je často pravý opak!

Do detských súrodeneckých sporov totiž my dospelí nevidíme, a väčšinou tým, že sa deti snažíme rozsúdiť, a nepoznáme pritom celú pravdu, napáchame viac zla, ako dobra. Jedna strana sa potom teší (často nezaslúženému) víťazstvu a druhá cíti ukrivdená.

Od istého času sa snažíme do súrodeneckých hádok zasahovať iba naozaj v krajných prípadoch. A aj vtedy platí zásada, že rodič je absolútne neutrálny. Vypočuje obe strany a neprikláňa sa ani na jednu. Miesto ponúkania svojich riešení len pomáha deťom, aby našli vlastné riešenie schodné pre obe rozhádané strany. Výsledkom je, že deti sa učia nechodiť “žalovať” a pýtať si od dospelých rozsúdenie, ale oveľa častejšie sa im darí vyjasniť si situáciu sami a dopracovať sa spolu k riešeniu konfliktu.

3. Spolupráca miesto súperenia

Snažíme sa vytvárať deťom čo najmenej príležitostí, kde by spolu súperili. Okrem toho, že ich neporovnávame, sme napríklad donedávna nehrali spoločenské či rodinné hry založené na súťažení, teda hry, kde niekto vyhráva a niekto prehráva. Miesto dobrého pocitu zo spoločne stráveného času totiž u nás väčšinou také hry končia plačom, frustráciou, prípadne agresiou.

Oveľa lepšie sa nám osvedčili hry kooperatívne, kde “bojujeme” ako tím proti spoločnému nepriateľovi. Deti tak nestaviame do role súperov, naopak učia sa spolupracovať pre dosiahnutie spoločného cieľa.

4. Čo najviac spoločne stráveného času

Trávime veľa času spolu ako rodina, aby súrodenci mali príležitosť budovať si pocit spolupatričnosti. Deti takisto chodili všetky tri spolu do škôlky, ktorá bola vekovo zmiešaná. Trávili tak spolu de facto celé dni od rána do večera a nadobudli istotu, že sa navzájom na seba môžu spoľahnúť, keď to potrebujú.

5. Konať férovo

Deti majú – najmä od určitého veku – obrovský zmysel pre férovosť a spravodlivosť, a v posledných mesiacoch u nás neustále rezonuje veta “To nie je fér.” Prečo ona toto môže, a ja nie? Prečo jemu si dala 5 rajčín a mne iba 4? Prečo mne toto zakazuješ a jemu nie? Snažíme sa deťom vždy vysvetliť, že sa nemajú porovnávať, že každý je iný a potrebuje niečo iné. Na jednom Montessori kurze som sa naučila zázračnú definíciu spravodlivosti, ktorú odvtedy často používam:

Spravodlivosť neznamená, že každý dostáva rovnakým dielom. Znamená, že každý dostáva toľko, koľko potrebuje.

Na kurze sme dokonca mali vymyslieť a nakresliť nejakú situáciu, ktorá toto vystihuje. Čím sú deti staršie, tým lepšie sa s nimi o takýchto veciach diskutuje, a verím, že časom (a po mnohých, mnohých rozhovoroch), túto múdrosť príjmu.

 

Mimochodom, ak je u vás súrodenecká rivalita aktuálna a hľadáte dobrú literatúru na túto tému, odporúčam knihu Súrodenci bez rivality. Ponúka podľa mňa veľa praktických, konkrétnych návodov, ako zvládať rôzne konflikty medzi súrodencami, vysvetľuje príčinu mnohých súrodeneckých sporov a opisuje, akým chybám sa pri výchove súrodencov vyhýbať a ako. Často totiž vieme, alebo minimálne tušíme, že robíme vo výchove chyby, v konkrétnych situáciách nás však nenapadá, ako sa týmto chybám vyhnúť.

A ako vždy, budem rada, ak sa so mnou podelíte o vaše skúsenosti a tipy, ako sa vyhýbate rivalite a žiarlivosti medzi súrodencami.

One Reply to “Súrodenecká rivalita”

  1. […] k plaču a hádkam. Koniec koncov, ich cieľom je robiť z hráčov súperov, a ako som písala v článku o súrodeneckej rivalite, súrodenci majú súperenia viac ako dosť aj bez hier. Úplne najviac nám sedia kooperatívne […]

Pridaj komentár