6. januára 1907, v chudobnej štvrti San Lorenzo v talianskom Ríme, sa otvorilo prvé zariadenie pre deti – Casa dei Bambini – pod vedením Marie Montessori. Tento deň navždy nielen zmenil život jej šesťdesiatim chudobným, vystrašeným a uplakaným zverencom, ale dramaticky zmenil aj pohľad na detskú dušu a vzdelávanie na celom svete. A nie, nepreháňam.
Ako napísal E.M.Standing v jej biografii, “…ak by Maria Montessori zomrela pred začiatkom roku 1907, sotva by sa o nej dozvedel niekto nad rámec jej úzkeho okruhu rodiny a známych.” Už v roku 1908 bola svetovo známa vďaka svojmu prevratnému objavu. Objavu vnútorného sveta dieťaťa. Vďaka svojmu pozorovaciemu talentu a zanietenej práci s deťmi odhalila ich úžasnú schopnosť učiť sa takmer bez námahy, a bez vedenia dospelým! Toto jednoduché, ale veľavýznamné zistenie sa stalo základným kameňom jej celoživotnej snahy o reformu vzdelávania.
Možno by vás zaujímalo prečítať si, z úst samotnej Marie Montessori, ako ten úplne prvý Dom detí vznikol.
Pred mnohými rokmi v Ríme
Maria Montessori o otvorení svojho prvého Domu detí raz – roku 1942 – porozprávala svojim študentom toto:
“Často sa ľudia pýtajú, s pochybnosťou v hlase, či moja metóda je vhodná aj pre chudobné deti a či sa dá pre ne prispôsobiť. Aby ste si vedeli na tieto otázky odpovedať, mali by ste mať predstavu, ako sa naša práca začala. Dostali sme sa k nej zvláštne. Veľa som premýšlala o tom a snažila sa pochopiť, prečo. Neviem, či to bol osud. Ale určite viem, že to malo súvislosť so samotným Domom. Môže sa vám zdať zvláštne, že to takto vyjadrujem, ale robím to preto, aby nasledujúci príbeh bol jasný.
Pred mnohými rokmi bol Rím hlavným mestom, ktoré sa veľmi dynamicky vyvíjalo, čo sa odzrkadilo obrovským stavebným rozmachom. Každé malé miesto bolo využité na stavbu domov. Jedna z posledných voľných oblastí bola ohraničená na jednej strane starými rímskymi múrmi, ktoré boli svedkami mnohých vojen, a na druhej strane moderným cintorínom. Táto oblasť bola posledná, ktorú zastavali, bezpochyby hlavne kvôli poverám, že neprináša šťastie žiť blízko mŕtvych.
Ale keďže to bolo vskutku krásne historické miesto, jedna stavebná spoločnosť sa rozhodla tam predsa začať stavať. Plán bol veľkolepý – malo tam stáť 5 veľkých domov, priam palácov, každý vysoký 5 až 6 poschodí. No azda bol plán príliš ambiciózny, spoločnosť skrachovala skôr, ako domy dostavala. Zostali iba steny bez okien a dverí, bez kanalizácie. Ako taká veľká kostra.
Dlhé roky tam táto kostra stála, opustená a zanedbávaná. Stala sa domovom pre žobrákov. Úkrytom pre zločincov, ktorí sa snažili zostať v anonymite, a ktorí, ak by aj boli odhalení, sa mohli rýchlo stratiť v tomto labyrinte. Schovávali sa tu kriminálnici, zlodeji a vrahovia. Ľudia tu žili v rovnakých podmienkach ako kedysi pračlovek v jaskyni. Všetci, ktorí boli bez domova, alebo ktorí sa chceli schovať, tu našli útočisko. Policajti sem nechodili, neodvážili sa, pretože sa neorientovali medzi týmito múrmi kriminality a hororu.
Pomaly počty ľudí rástli, až sa ich tlačili v týchto opustených budovách tisícky. Ľudia tu zomierali, boli zavraždení, podliehali chorobám. Toto miesto sa stalo liahňou infekcií, ktoré sa šírili do celého mesta, centrom kriminality a prostitúcie. “Quartiere di San Lorenzo” sa stal známym ako hanba Talianska. Ľudia sa báli to akokoľvek zmeniť, nikto nevedel, čo sa deje za tými tmavými múrmi. … Tento problém čakal na nejaké riešenie.
Až raz istá stavebná spoločnosť, ktorú vlastnili bohatí bankári, skonštatovala, že keďže múry už boli postavené, bude to otázka vcelku malých výdavkov, aby sa zhodnotil investovaný kapitál. Táto štvrť – vďaka svojej zlej povesti – sa samozrejme nikdy nestane lukratívnou, takže bude potrebné len minimálne zrenovovať stojace budovy, aby sa stali obývateľnými pre týchto chudobných nešťastníkov. Skúsili to s jednou budovou, a zistili že sa do nej zmestí až tisíc ľudí. Stačilo trochu vápna, okná a dvere, vodovodné potrubie a odpad.
Odhadom tu bývalo asi desať tisíc ľudí, tak ako z nich vybrať tú tisícku najlepších? Rozhodli sa, že uprednostnia takých, ktorí žijú v manželstve. Zhodou okolností tu bola iba hŕstka detí. Je to azda logické, že v takýchto podmienkach, hoci tu žili tisícky mužov a žien, bolo iba 50 detí.
“Väzenie pre deti”
Ale tieto deti, divoké a necivilizované, predstavovali veľký problém. Keď zostávali bez dozoru, zatiaľ čo rodičia boli v práci, robili neporiadok a ničili nové priestory. Jediným očividným riešením, ako tomu predísť, sa zdalo deti niekde uzavrieť.
A tak sa vyčlenila na tento účel jedna miestnosť, ktorá v každom ohľade pripomínala detské väzenie. A bola nádej, že sa nájde osoba s dostatočnou odvahou týmto deťom sa postaviť.
Ako lekárka zaoberajúca sa hygienou som bola oslovená, či by som nemala záujem o takúto prácu. Po zvážení som sa rozhodla ponuku prijať, ak budú zabezpečené základné hygienické a sanitárne požiadavky.
V tom čase bolo moderné pre ženy v určitom spoločenskom postavení podporovať charitatívne aktivity. Boli oslovené takéto dámy z bohatších kruhov, aby nám pomohli vyzbierať peniaze na zariadenie. Bankári totiž súhlasili s investovaním do zlepšenia bývania, no vôbec ich nezaujímalo vzdelanie. Peniaze investované do vzdelania neprinášali žiadne zisky.
Spoločnosť sice podporovala zlepšovanie životných podmienok týchto úbohých ľudí, no deti zostali zabudnuté. Neboli tu žiadne hračky, žiadna škola, žiaden učiteľ. Nič tu pre ne nebolo. Našla som jednu 40-ročnú ženu, ktorá bola ochotná pomôcť a starať sa o ne.
Raz budú prichádzať ľudia zo všetkých kútov, aby sa na našu prácu pozreli…
6.januára 1907 bola táto miestnosť skolaudovaná a pripravená prijať týchto 50 detí*. Tento deň je sviatkom v celom Taliansku – oslavujeme troch kráľov, ktorí sa prišli pokloniť Ježišovi a priniesli mu dary. Sviatok Zjavenia Pána. Bolo v ten deň dojemné sledovať, ako sa spoločnosť nádejá, že darovaním nových príbytkov bezdomovcom sa podarí vyčistiť zlé jadro, ktoré pozostávalo z tisícok kriminálnikov.
Žiaľ nikto nebral do úvahy tie deti, nikto im nepriniesol hračky či jedlo. Keď deti (vo vekovom rozpätí 2 až 6 rokov) vstúpili do miestnosti, všetky boli oblečené v rovnakých hrubých, ťažkých, modrých háboch. Boli vystrašené, a v hrubom neprispôsobivom oblečení sa ťažko pohybovali. Okrem vlastnej komunity nikdy neboli medzi ľuďmi. Boli nútené držať sa za ruky a tak prvé dieťa, ktoré bolo ťahané proti svojej vôli, ťahalo za sebou všetky ostatné. Všetky do jedného skormútene plakali. Dámy z vyššej spoločnosti prejavili súcit a želanie, že sa deti časom zlepšia.
Bola som požiadaná, aby som si pre túto príležitosť pripravila slávnostný prejav. Keďže som si uvedomila, že je práve sviatok Zjavenia Pána, prečítala som si o tom ráno v mojej modlitebnej knižke. A keď som mala svoj prejav, predostrela som to ako znamenie zhora pre našu nadchádzajúcu prácu.
…Zem bola úplne zahalená temnotou, keď zrazu sa na východe zjavila hviezda, ktorej nádhera mala viesť národy…
Nviem, čo sa to so mnou stalo, ale mala som predtuchu, ktorá ma inšpirovala, bola som zapálená a povedala som, že táto práca, ktorú začíname, sa stane veľmi dôležitou a že raz budú prichádzať ľudia zo všetkých kútov, aby sa na ňu pozreli.
Keď médiá písali o tejto novej udalosti, spomenuli aj, že doktorka Montessori mala pri tejto príležitosti krásny prejav, ale ako riadne preháňala!
A vtedy sa začala naša skutočná práca.
Uvedomte si, že tieto deti boli absolútni analfabeti. Tak, ako aj ich rodičia, a narodili sa v prostredí, ktoré som vám opísala.
To, čo sa vtedy udialo v týchto deťoch, je pre mňa ešte aj o tridsať rokov neskôr, záhadou, ktorú sa snažím pochopiť. Rozhodne tam nebolo nič z toho, čo teraz nájdete v Domoch detí**. Boli tam iba drsné veľké stoly.
Priniesla som deťom zopár materiálov, ktoré sme použili vrámci experimentálnej psychológie. Sú to predmety, ktoré dnes poznáme ako zmyslový materiál a pomôcky praktického života. Chcela som pomocou nich skúmať detské reakcie. Povedala som žene, ktorá s deťmi bola, aby im do hry nijak nezasahovala, aby som ich mohla nerušene pozorovať. Niekto priniesol papier a farbičky, ale to nemohlo vysvetliť, čo sa ďalej dialo. Nikto tie deti neľúbil, ja sama som ich navštevovala iba raz za týždeň a počas dňa deti neboli v žiadnom spojení s rodičmi.
Boli tiché, do činností im nikto nezasahoval, ale ich prostredie bolo v prudkom kontraste s tým, na čo boli dovtedy zvyknuté. V porovnaní s ich predošlým životom sa zdalo fantasticky krásne. Steny boli biele, pred domom bola trávnatá plocha, aj keď nikomu ešte nenapadlo tam niečo vysadiť. Ale najkrajšie zo všetkého bolo, že mali zrazu zaujímavú činnosť, do ktorej im nikto, vôbec nikto, nezasahoval. Pomaly, kúsok po kúsku, začali deti sústredene pracovať a transformácia, akou prešli, bola viditeľná. Z hanblivých a divokých detí boli deti spoločenské a komunikatívne. Budovali si medzi sebou lepšie vzťahy, o čom som písala aj v mojich knihách. Ich osobnosti rástli, a sice to môže vyznieť zvláštne, ale vykazovali mimoriadne porozumenie, aktivitu, živosť a sebadôveru. Boli šťastné.
O tom nám prišli povedať ich mamy. Keďže deti nikto neučil ani im nezasahoval do práce, konali spontánne a prirodzene.
…akoby kŕmené nejakým tajným výživným jedlom…
Ale najviac výnimočná na týchto deťoch zo štvrti San Lorenzo bola ich evidentná vďačnosť. A bola som ňou rovnako prekapená ako všetci ostatní. Keď som vošla do miestnosti, všetky vyskočili a išli ma privítať. Nikto ich pritom neučil slušnému správaniu. A najzvláštnejšie bolo, že aj keď sa o ne fyzicky nikto nestaral, prekvitali v zdraví, akoby boli tajne kŕmené nejakým výživným jedlom. A ony boli, ale duševne. Tieto deti si začali všímať veci aj vo svojich domovoch, špinavý fľak na maminých šatách, nečistotu v izbe. Začali hovoriť mamám, nech do okna nevešajú vyprané prádlo, nech tam skôr dajú nejaké kvety. Ich vplyv sa rozšíril do ich domácností, a tak po čase sa aj tieto menili.
Šesť mesiacov po otvorení Domu detí prišli za mnou niektoré mamy s prosbou, či by som nenaučila ich deti čítať a písať. Keďže som už pre ne urobila toho toľko, a ich rodičia písať ani čítať nevedia…
Najskôr som nechcela. Mala som rovnaké predsudky, ako ostatní, a predpokladala, že sú deti na to ešte príliš malé. Ale dala som im k dispozícii abecedu, tak, ako som vám už opísala. A potom som urobila niečo, čo bolo aj pre mňa nové. Rozkladala som im slová a ukazovala, že každý zvuk v slove má svoj materiálny symbol, ktorým sa znázorňuje. Vtedy nastala explózia písania.
Tieto správy sa rozšírili a celý svet sa začal zaujímať o tento fenomén, že tak malé deti, ktoré nikto neučil, začali písať. Ľudia si uvedomili, že toto sa nedá nijak vysvetliť, pretože okrem písania tieto deti pracovali celý čas bez nátlaku, bez toho, aby ich niekto do niečoho nútil. Bolo to nádherné odhalenie, ale nie jediné, ktoré nám tieto deti dopriali. Boli to ony, ktoré vytvorili lekciu tichosti. Boli akoby nový druh detí. Ich sláva sa rozšírila a v jej dôsledku mal Dom detí množstvo návštevníkov, vrátane štátnych ministrov a ich manželiek. Deti sa k nim správali tak úctivo a krásne, bez toho, aby ich niekto k tomu pobádal, že noviny v Taliansku aj zahraničí o tom nadšene písali. Nakoniec sa o deťoch dozvedela samotná kráľovná. Navštívila túto štvrť s tak zlou povesťou, že bola považovaná za bránu do pekla, aby sa na vlastné oči presvedčila o týchto zázračnch deťoch.
Čo stálo za tým zázrakom? Nikto to nevedel jasne pomenovať. Ale dostal ma navždy, a prenikol do môjho srdca ako nové svetlo. Jedného dňa som sa na deti pozrela očami, ktoré ich videli inak, a pýtala som sa sama seba: „Kto ste? Ste rovnaké deti, aké ste boli predtým?“ A povedala som si: „Možno ste tými deťmi, o ktorých sa hovorilo, že prídu spasiť ľudstvo. Ak áno, budem vás nasledovať.“ Od tej doby som tá, ktorá sa snaží pochopiť ich posolstvo a nasledovať ich.
A aby som ich mohla nasledovať, zmenila som celý svoj život. Mala som vtedy takmer 40 rokov. Mala som pred sebou kariéru lekára a bola som profesorkou na univerzite. Ale nechala som to všetko, pretože niečo ma nútilo ich nasledovať a nájsť ďalších, ktorí by ich mohli nasledovať, pretože som videl, že v nich spočíva tajomstvo duše.
Nemohlo to prísť od dospelého…
Musíte si uvedomiť, že to, čo sa stalo, bolo niečo také veľké a také strhujúce, že nikdy nepochopíme dostatočne toho dôležitosť. Je isté, že to nikdy nebude dostatočne preštudované, pretože je to tajomstvo samotného života. Nemôžeme úplne poznať jeho príčiny. Nie je možné, že to prišlo kvôli mojej metóde, pretože v tom čase moja metóda ešte neexistovala. Toto je najjasnejší dôkaz, že išlo o zjavenie, ktoré vychádzalo zo samotných detí.
Moja metóda vzdelávania vyrástla na týchto, ako aj mnohých iných odhaleniach, získaných od detí. Viete z toho, čo som vám povedala, že všetky detaily tejto metódy boli výsledkom snahy nasledovať dieťa. Ukázala sa nám nová cesta. Nikto nevie, ako presne vznikla, zrazu tu bola a ukázala nám, ako ďalej.
Nemá žiaden súvis s vzdelávacími metódami minulosti ani budúcnosti. Stojí sama o sebe, a prispelo k nej samotné dieťa. Možno je prvá svojho druhu, ktorú krok po kroku dieťa vybudovalo.
Nemohlo to prísť od dospelého, tá myšlienka, ten princíp, že dospelý musí ustúpiť a poskytnúť priestor dieťaťu.
Každý, kto chce nasledovať moju metódu, musí rozumieť, že nemôže považovať za svojho vodcu mňa, ale dieťa.”
* Maria Montessori tu všade spomína 50 detí, niektoré zdroje uvádzajú, že ich bolo 60.
** Dom detí – Casa dei bambini – takto sa nazývali škôlky, ktoré Maria Montessori zakladala.