Požičiavanie, delenie sa o hračky… a prečo deti do toho nenútiť

My dospelí máme takú zvláštnu potrebu nútiť deti do vecí, na ktoré nie sú vývinovo zrelé. Napríklad také požičiavanie. Vynucujeme ho pomaly od narodenia. Dieťa, ktoré bez okolkov hocičo požičia, je považované za slušné, dobre vychované. Dieťa, ktoré si obháji svoje, naopak za lakomé a nevychované. Je naozaj také dobré pre naše deti a ich vývoj, keď ich nútime požičiavať a deliť sa skôr, ako to dokážu čo len pochopiť?

Požičiavanie a delenie sa o veci je veľká téma pre rodičov. Pokúsim sa tu vysvetliť, ako sa k nej stavia Montessori výchova. (A viem, že onálepkovať to “Montessori” nie je úplne presné, lebo podobne k tomu pristupuje Waldorfská výchova, a rôzne ďalšie vnímavé a rešpektujúce výchovy.)

Človek najprv potrebuje vlastniť, aby bol schopný požičiavať

My rodičia chceme, aby naše deti boli veľkorysé, obetavé, aby vnímali potreby a túžby iných. Toto sú však veľmi dospelácke koncepty a deti potrebujú veľa času, aby si ich osvojili. Tak, ako dieťa nedonútime chodiť alebo rozprávať, nedá sa donútiť ho požičať/deliť sa o niečo spontánne a s radosťou.

Dieťa do troch rokov predovšetkým spoznáva a uvedomuje si samé seba – fyzicky, neskôr mentálne. Je egocentrické – vníma svet iba zo svojho pohľadu a sústreďuje sa iba na vlastné potreby a túžby.

Kým približne v prvom roku života sa zdá, že bez problémov si hocičo nechá vziať (teda požičiava!), okolo roka – roka a pol nastane zlom, dieťa zrazu všetko nálepkuje ako “moje” a reaguje plačom alebo hnevom, ak mu niekto niečo berie. (Z mojej skúsenosti sa do tejto fázy mladší súrodenci dostanú skôr, prvorodení alebo jedináčikovia neskôr.)

Súvisí to s prirodzeným rozvojom vôle, uvedomovaním si vlastnej osobnosti. Niektorí rodičia zostanú zaskočení – veď doteraz krásne požičiavalo a teraz taká zmena! Je to však úplne prirodzený vývin, ktorý úzko súvisí aj s inštinktom prežiť. V divokej prírode, ak by človek bol naprogramovaný bezbreho rozdávať a deliť sa, zomrel by od hladu.

Postupne, približne od dvoch rokov, si dieťa začína uvedomovať aj iných, nielen seba a svoje potreby. Pomaly prestáva všetko vnímať ako svoje. Začína chápať, že nie všetko patrí jemu. Keď sa niekto iný hrá s nejakou hračkou, necíti už potrebu brať mu ju z rúk. Dokonca samé začína ponúkať iným niečo, čo si myslí, že potrebujú.

Ak dieťa do troch rokov požičiava, robí to preto, že je nútené dospelými. Nechápe ešte koncept a nevychádza to z jeho vnútra. Rodičia používajú rôzne taktiky. Napríklad: Požičaj mu tú hračku, veď ty predsa nie si lakomec! Alebo Ty si šikovné dievčatko, ty si sa krásne podelila! Deti vnímajú, že rodičom robí radosť, ak sa danej veci vzdajú, a tak to urobia. Lebo naše deti nás bezpodmienečne milujú a chcú nám robiť radosť. K čomu to však vedie? K oslabovaniu ich vôle, k pocitu, že sa nemôžu slobodne rozhodovať.

Tým, že si u detí niektoré tieto zručnosti – ako napríklad požičiavanie či delenie sa – vynucujeme skôr, ako sú na ne zrelé, dosahujeme pravý opak. Ak totiž dieťa vyrastá s tým, že ho hocikedy môže dospelý prinútiť odovzdať svoju hračku niekomu inému, môže silnieť jeho potreba VLASTNIŤ, môže si začať svoje veci schovávať a zhromažďovať. Takéto dieťa môže mať neskôr problém sa o niečo s radosťou podeliť, pretože si požičiavanie bude spájať s negatívnymi pocitmi.

Ak dieťa nenútime do požičiavania, vôbec to neznamená, že vyrastie z neho lakomec. Naopak. Postupne, v predškolskom veku, sa otvára svetu, začína vnímať ľudí okolo seba, rozvíja si empatiu a stáva sa čoraz viac sociálnou bytosťou, ktorá potrebuje byť v kolektíve. Vývinové obdobie 6-12 rokov je potom typické detskou túžbou spolupracovať, robiť veci s kamarátmi, požičiavanie a delenie sa o veci sa stáva prirodzenou súčasťou života. Naši školáci sa bežne delia s kamarátmi o desiatu či obed, požičiavajú si hračky, a robia to s radosťou.

Toto však trochu záleží aj na povahe človeka, a práve je dôležité, aby si dieťa vedelo samé stanoviť hranice a určiť si, komu a koľko je ochotné požičať. Deti so slabšie rozvinutou vôľou sú totiž potom náchylné byť predmetom šikany, ak nevedia povedať nie a delia sa o svoje veci aj napriek tomu, že im to neprináša dobrý pocit. Preto je taká dôležitá silná vôľa a asertivita.

Je tu totiž ešte jeden dôležitý aspekt požičiavania/delenia sa. Dospelý človek sa nedelí s hocikým o hocičo. Ak príde ku mne cudzí človek a povie, že si prosí moje kľúče od auta, nedám mu ich a nikto ma nebude považovať za lakomca. Pri požičiavaní totiž je pre mňa určujúce, aký mám citový vzťah k danej osobe, aj nakoľko je pre mňa daná vec dôležitá. Blízkej osobe som ochotná požičať tie kľúče od auta, alebo sa s ňou rada podelím o obed, aj za cenu, že sa poriadne nenajem a budem hladná. A to, komu a čo požičiam, si určujem ja, na základe skúseností, citových väzieb, hodnôt. Toto všetko sa musia deti naučiť.

Teraz nepožičiam, počkaj

V Montessori prostredí sa deti odmalička učia trpezlivosti. Hrať sa môžu iba s tým, čo je voľné. Keď si niečo zoberú, môžu sa s tým hrať tak dlho, ako chcú. Z každej pomôcky existuje v Montessori prostredí iba jeden kus. Jedna ružová veža, jedny valčeky s úchytmi… Je to tak zámerne. Aby deťom boli vzácne. Aby sa museli učiť niekedy si na ne počkať a trénovať tak trpezlivosť.

Čiže neučíme deti deliť sa o veci, učíme ich počkať si, kým sa daná vec uvoľní.

Rešpektujeme aj detské právo rozhodovať o veciach, ktoré im patria. Aj my dospelí totiž máme veci, ktoré nepožičiavame, pretože ich považujeme za osobné, intímne, vzácne.

Znamená to samozrejme, že deti učíme aj pracovať s frustráciou a sklamaním. Lebo aj také sa musia naučiť.

Takto svet nefunguje

Niekedy totiž požadujeme po deťoch také veci, že je to až absurdné.

Párkrát sa mi napríklad stalo, že moje dieťa sa s niečím hralo, prišlo k nemu cudzie dieťa a chcelo tú hračku. Keď ju moje dieťa odmietlo dať, mamina druhého dieťaťa situáciu okomentovala v štýle: “Je to lakomec. (prípadne ZLÝ CHLAPEC) Asi sa nenaučil, že je slušné sa podeliť.”

Párkrát som zažila aj to, že dieťa naštvane reagovalo: “Ale veď som povedal prosím!”

Povedzme si narovinu, my dospelí by sme si nechali len tak vytrhnúť z rúk knihu, ktorú čítame, lebo cudzí človek o ňu prejavil záujem? Alebo keď vám svieti slnko do očí, vypýtate si od kamaráta, či vám požičia slnečné okuliare, ktoré má na očiach, a budete si myslieť, že je lakomý, ak vám ich hneď nedá?

Čo to učí naše deti, ak si môžu hocičo od hocikoho vypýtať a očakávať, že im to bezodkladne dá?

Čo robiť?

Ak sa často pohybujete v materských centrách, na ihriskách, či iných miestach s vysokou koncentráciou malých detí, tak ako ja, konflikty o hračky môžete pozorovať v podstate neustále. Ak máte doma dvoch alebo viac súrodencov s malým vekovým rozdielom, majetníckym hádkam sa takisto nevyhnete. Ako sa k takýmto sporom postaviť?

1. Učiť dieťa počkať, kým príde na neho rad.

Všetky odrážadlá sú obsadené. Keď sa nejaké uvoľní, môžeš si na ňom zajazdiť ty. Prípadne pripomenúť: Minule si ty dlho jazdil a ostatné deti museli čakať, kým skončíš.

Je dobré prejaviť aj pochopenie: Vyzerá, že sa veľmi chceš hrať s tým autíčkom. Teraz sa s ním ale hrá Janko a nie je ešte pripravený hru skončiť. Keď sa s ním dohrá, môžeš si ho zobrať ty. Zatiaľ môžeš čakať a pozerať sa naňho, alebo si vybrať niečo iné a vrátiť sa, keď bude autíčko voľné.

Dá sa aj ponúknuť: Popros Janka, aby ti prišiel povedať, keď sa s ním dohrá.

2. Učiť dieťa nebrať iným veci z rúk.

Opäť je dobré prejaviť empatiu, ale rezolútne (a zároveň láskavo a trpezlivo) dieťaťu vysvetliť, že svojím správaním druhé dieťa vyrušuje a že si musí počkať.

Vidím, že veľmi chceš to hasičské auto. Teraz sa s ním hrá Peťko a dá ti ho, keď skončí. Môžeš sa naňho pozerať, alebo sa vrátiš neskôr, keď bude voľné.

3. Ísť príkladom.

Najmä v prvých troch rokoch, kedy absorbujúca myseľ je v najväčšej sile a dieťa nasáva podnety z okolia ako špongia, môžeme modelovať dieťaťu, ako my požičiame niečo iným.

V období 3-6 rokov sa deti už aj vedome učia v Montessori zariadeniach pomocou takzvaných lekcií ladnosti a slušnosti. Sú to také malé divadielka, alebo rolové hry, pomocou ktorých si deti trénujú napríklad ako pozdraviť, ako si niečo vypýtať, ako si počkať…

4. Byť hovorcom svojho dieťaťa, pokiaľ dieťa ešte nie je schopné dohodnúť sa.

Kým vaše dieťa ešte nevie rozprávať, ťažko si pred iným dieťaťom obháji svoje práva. Potrebuje, aby ste vy, ako jeho advokát, hájili jeho záujmy. Nie je nič zlé na tom, ak druhému dieťaťu vysvetlíte, že s touto hračkou sa teraz hrá vaše dieťa a rado mu ju posunie, keď sa s ňou dohrá.

5. Učiť dieťa byť asertívne, keď už komunikovať vie.

Ak sa dieťa s niečim hrá a iné dieťa mu to berie, učte dieťa obhájiť si svoje. Môžeš Eme povedať, že teraz sa s tými kockami hráš ty, a ona si ich môže zobrať, keď budú voľné.

6. V domácom prostredí sa pripraviť na návštevy dopredu

Veci, ktoré dieťaťu patria, nepodliehajú úplne tým istým pravidlám ako veci verejné. Keď má prísť k vám návšteva, je dobré dopredu sa na ňu pripraviť a dohodnúť s dieťaťom, ktoré hračky požičať chce, a ktoré nie. Ak má veci, ktoré si mimoriadne cení a nie ste si istí, či zvládne ich požičať, je dobré ich schovať a nechať vyložené iba to, o čo je ochotné podeliť sa.

(Toto som ale ja s deťmi riešila, až keď boli trochu staršie a vedela som, že niektoré hračky sú srdcovky a že deti už chápu princíp vlastníctva. Dovtedy platilo pravidlo, že sa návštevy mohli hrať s tým, čo bolo voľné, teda s čím sa práve nehralo moje dieťa.)

Stretla som sa už aj s takzvaným “požičiavacím stolíkom”. Pred príchodom návštevy vyčlenili deti jednu poličku/stolík, kde dali veci, s ktorými sa návšteva môže hrať.

S hračkami, ktoré návšteve ponúkneme, potom ale platí, že má právo hrať sa s niečím, dokedy chce. “Domáce” dieťa jej ju neberie a počká si, kým bude voľná.

7. Dohodnúť si limity

Veci verejné – ako hojdačky alebo trampolína v detskom centre – sú trochu špecifické. Áno, keď sa dieťa hojdá, teoreticky platí, že má právo hojdať sa, dokedy chce. Osobne mi ale vždy bolo trochu nepríjemné, ak moje dieťa blokovalo jedinú hojdačku/trampolínu/odrážadlo a x detí čakalo, kedy sa na ne dostane rad. Najmä ak viem, že dokážu skákať na trampolíne aj hodinu. Preto som sa v takýchto prípadoch s nimi snažila dohodnúť na nejakých časových limitoch. Napríklad Napočítame do 10 a potom pustíme dievčatko, už tu dlho čaká. Alebo som stopovala na hodinkách.

8. Súrodencom nastaviť pravidlá a neriešiť spory

Pravidlá u vás doma si nastavujete také, aké vyhovujú VÁM. Potom ale dbajte na ich dodrživanie, deti majú obrovský zmysel pre spravodlivosť a potrebujú konzistentnosť. U nás napríklad platí, že s každou hračkou (nech ju dostal ktokoľvek), sa môže hrať hocikto, ak je voľná, a môže sa s ňou hrať tak dlho, ako chce. (Výnimkou vždy boli nejaké tie srdcovky, ktoré boli/sú pre to-ktoré dieťa mimoriadne vzácne.)

Keď boli deti malé, veľmi nám pomáhali v tomto smere koberčeky, na ktorých si vymedzovali deti svoj priestor. Tento systém sme využívali odmalička (teda od príchodu mladších súrodencov) a veľmi sa nám osvedčil, aj malkáči od relatívne útleho veku chápali, že koberček staršej sestry je nedotknuteľný, pokiaľ ona nie je ochotná niekoho ďalšieho prijať do hry. (Kým ešte neboli schopní to chápať, staršia sestra sa hrala na tácke a tú si v prípade potreby vykladala na jedálenský stôl či vysoko mimo dosah malkáčov.)

Maria Montessori a požičiavanie

Hľadala som túto tému aj v knihách Marie Montessori, ale našla som len zopár poznámok. Maria Montessori bola presvedčená, že dieťa nemá problém deliť sa o svoje vlastníctvo, pokiaľ má dostatok zmysluplnej činnosti, ktorá ho rozvíja. Inými slovami, že dieťa je majetnícke a nechce požičiavať, ak nemá dosť podnetov na rozvoj. Neviem, či s tým môžem úplne súhlasiť, skôr mám pocit, že je to trochu utopické videnie, ale samozrejme treba podotknúť, že deti začiatkom 20.storočia boli iné, ako deti 21.storočia, takže asi ťažko porovnávať.

Táto téma je naozaj komplexná a dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo moje myšlienky “učesať” do nejakého článku, ktorý by mal hlavu a pätu, ak sa mi to nie úplne podarilo, vďaka za pochopenie 🙂 A ak vám tu niečo chýba, napíšte mi prosím. Rada článok doplním, ak tu niečo zásadné chýba. Takisto budem rada, ak mi napíšete váš postoj k požičiavaniu, ako konflikty o hračky riešite vy a prečo.