Koncept päť jazykov lásky mi nie je neznámy, pravdepodobne aj vy ste už o ňom minimálne počuli. Teraz som sa konečne dostala k prečítaniu verzie pre deti a našla som v nej niekoľko myšlienok, ktoré mi otvorili oči alebo minimálne vo mne veľmi silno zarezonovali. Tu je súhrn toho, čo ma na tejto knihe zaujalo, možno aj vás inšpiruje k tomu, aby ste si ju prečítali.

Viacerí ste mi písali, že toto nie je knižka, ktorú si požičiate, prečítate a vrátite. Túto knižku treba mať doma, z času na čas vytiahnuť a osviežiť si pamäť. Absolútne súhlasím.

Bezpodmienečná láska je základ

Ak chceme z detí vychovať zodpovedných dospelých, ktorým sa bude v živote dariť, musíme ich zahŕňať bezpodmienečnou láskou. Tým, že dieťaťu prejavujeme lásku, napĺňame jeho pomyselnú emocionálnu nádrž, jeho zdroj emocionálnej sily, ktorý mu pomáha prekonávať náročné obdobia detstva a dospievania. Bezpodmienečná láska je taká, ktorá prijíma dieťa také, aké je, a nie je závislá od toho, čo dieťa robí alebo ako sa správa.

Zopár “dosť samozrejmých vecí”, ktoré by sme si mali pripomínať v súvislosti s našimi deťmi:

Päť jazykov lásky, ktorými komunikujeme s deťmi

Dieťa, ktoré sa CÍTI byť milované. A v tom je ten kľúč. My totiž môžeme deťom neustále prejavovať lásku, a máme pocit, že je to evidentné – veď pre ne toľko obetujeme! Ale je možné, že oni ju necítia.

Podľa autorov existuje päť rôznych spôsobov, ako deti vyjadrujú a prijímajú lásku:

• fyzickým dotykom,
• slovami uistenia,
• pozornosťou,
• darmi,
• skutkami služby.

Každé dieťa má jeden primárny jazyk – spôsob, akým najlepšie chápe, že ho rodičia majú radi. A týmto jazykom aj lásku prejavuje. Ak dieťa každý deň ubezpečujete, že ho ľúbite a že je pre vás všetkým, ale jeho hlavným jazykom lásky sú fyzické dotyky – ktoré vy zase moc neobľubujete – možno si vôbec nie je isté, že ho máte radi.

Kniha ponúka popis jednotlivých jazykov a navrhuje konkrétne spôsoby, ako deťom lásku v každom jazyku prejavovať. Zároveň však zdôrazňuje, že deti potrebujú od nás dostávať lásku všetkými piatimi jazykmi, a nikdy by sme sa nemali obmedziť len na ten jeden, pretože to deťom nestačí. Napríklad dieťa, ktorého hlavným jazykom sú dary, nebude spokojné s rodičom, ktorý si ho iba “kupuje”.

Ako rodičia by sme sa teda mali snažiť hovoriť aj tými jazykmi, ktoré sú možno pre nás ťažšie, a neobmedzovať sa na tie, ktoré sú v našej “zóne komfortu”. Niekomu sa možno ťažko vyslovujú slová lásky a uistenia, niekto zase nie je na fyzické dotyky, ale deti potrebujú dostávať lásku vo všetkých piatich jazykoch od oboch rodičov.

Kniha venuje každému jazyku jednu osobitnú kapitolu, kde sú popísané jeho najčastejšie prejavy aj to, ako konkrétne dieťaťu prejavovať každým jazykom lásku. Ja tu vypíšem ku každému iba to, čo ma vyslovene zaujalo, dúfam, že to nebude pôsobiť príliš nesúrodo.

Fyzické dotyky

Fyzický kontakt je jeden z najsilnejších hlasov lásky a potrebujú ho všetky deti, chlapci v rovnakej miere ako dievčatá.

Potreba dotykov nie je silná len u malých detí, ale aj u detí v školskom veku a v puberte, na čo by sme nemali zabúdať. Aj keď existujú obdobia, kedy sa (najmä chlapci) fyzickým prejavom lásky naoko bránia, neznamená to, že ich nepotrebujú. V takýchto fázach často lepšie reagujú na energickejšie dotyky (tľapnutie, “medvedie objatia”, strkanie, zápasenie, dotyky pri športe…). Deti v školskom veku a na prahu dospievania si už fyzické dotyky pýtajú oveľa menej (alebo vôbec), ale rozhodne ich od nás potrebujú.

S tínedžermi musíme dbať na to, aby sme im dotyky ponúkali na správnom mieste a v správnom čase. Napríklad chlapec sa bude brániť objatiu matky pred svojimi rovesníkmi, pred ktorými si buduje nezávislú identitu, ale s radosťou ho prijme večer v súkromí domova.

Kniha spomína ako jeden z najlepších spôsobov fyzického kontaktu čítanie si s deťmi – keď nám deti sedia na kolenách alebo sa s nimi túlime v posteli.

Slová uistenia

Deti vnímajú to, čo hovoríme, dávno predtým, ako rozumejú významu slov. Náš tón hlasu, výraz tváre, nálada – to všetko dieťaťu komunikuje rodičovskú lásku, aj keď ešte nechápe slová “Ľúbim ťa.” Láska je pre deti abstraktný pojem a tak im musíme pomôcť pochopiť, čo myslíme, keď im vyjadrujeme lásku slovami.

Slová uistenia zďaleka nie sú len “Ľúbim ťa.” Deti ako prejav lásky chápu aj rôzne slová povzbudenia alebo ocenenia.

Autori tu uvádzajú aj pochvalu, zdôrazňujú však, že si treba dávať pozor, aby bola úprimná a zaslúžená. Deti rýchlo odhalia, ak ich chválime, len aby sa necítili zle, alebo ak je naša pochvala len povrchná a ničnehovoriaca. Takisto častá pochvala nesie so sebou riziko, že dieťa si na ňu zvykne a bude ju očakávať a považovať za samozrejmosť. Keď sa mu niekedy chvály nedostane alebo sa mu niečo nepodarí, bude mať silný pocit zlyhania.

S deťmi by sme mali hovoriť vľúdne a láskavo. Rodičia sa snažia deťom ukázať správny smer, no často nesprávnymi slovami. “Rodičia na mňa hučia a vrieskajú, aby som nehučal a nevrieskal. Očakávajú, že budem robiť niečo, čo sa oni sami nenaučili.”

Ak sú primárnym jazykom lásky dieťaťa slová uistenia, nikdy by sme nemali prejavy lásky “riediť” podmienkami alebo prosbami o niečo. (“Mám ťa rada. Upraceš prosím stôl po večeri?”)

Pozornosť

Ako bábätká majú naše deti našu výhradnú pozornosť takmer neustále, časom sa však vytráca. Je to totiž ten najnáročnejší jazyk lásky, ktorý zo strany rodičov vyžaduje najväčšie úsilie, oveľa viac ako fyzický kontakt alebo slová uistenia.

V dnešnej uponáhlanej dobe je kvalitne spolu strávený čas niečo, po čom prahne väčšina detí. Nezáleží vôbec na tom, čo spolu robíte, ale fakt, že dieťa má vašu absolútnu pozornosť, nerušenú ani pípaním mobilu.

Keď máte detí viac, mali by ste si pravidelne nájsť čas na spoločnú chvíľu s každým zvlášť. Je to ťažké, a čím sú deti staršie, tým je to ťažšie. Ale dá sa to.

(Ku každému jazyku lásky je dlhý zoznam – aj na dve strany – konkrétnych činností, akými môžu rodičia prejaviť dieťaťu lásku. Toto mi príde veľmi užitočné.)

Dary

Väčšina detí rada dostáva darčeky, no pre niektoré sú posolstvom lásky a reagujú na ne inak – intenzívnejšie. Riešia, ako je darček zabalený, zaujíma ich, za akých okolností bol kúpený, jeho rozbalenie považujú za veľkú udalosť, chcú pri tom vašu sústredenú pozornosť. Dar si spájajú s vami a vašou láskou. Po tom, ako si darček otvoria, vám opakovane ďakujú, objímajú vás, v rozhovoroch s vami sa k darčeku vracajú, spomínajú ho kamarátom a iným rodinným príslušníkom.

Darčeky, ktoré darujeme deťom, nemusia byť veľké ani drahé. Ale mali by byť osobné, vyberané s láskou, a dieťa by malo vedieť, že sme naňho mysleli a že sme pri vymýšlaní, obstaraní a balení darčeku vynaložili úsilie. To sa mu ráta viac ako samotný darček.

Dary sú niečo, čo dávame čisto pre dobro príjemcu, a neočakávame zaň nijakú protislužbu. Treba rozlišovať medzi darom, odplatou (napríklad za to, že si si upratal izbu, ti niečo kúpim) a úplatkom (ak si poupratuješ izbu, kúpim ti zmrzlinu). Dieťa totiž určite ten rozdiel rozozná.

Služby

Niektoré deti najľahšie chápu, že ich milujeme, prostredníctvom služieb, ktoré pre ne robíme. Ako rodičia slúžime svojim deťom v podstate neustále, najmä v prvých rokoch. Mali by sme slúžiť deťom primerane k ich veku a postupne im pomáhať budovať si nezávislosť.

V snahe rozvinuť u detí samostatnosť by sme však nemali zájsť priďaleko. Najmä ak primárnym jazykom lásky dieťaťa sú služby, nemali by sme naň tlačiť, aby niečo robilo samé len preto, že to už zvláda. Tým, že mu s niečim pomôžeme, aj keď vieme, že za iných okolností to dokáže samé, mu totiž prejavujeme našu lásku preňho najhlasnejším spôsobom.

Nezištnými službami, ochotou pomôcť, pohostinstvom, dávame zároveň príklad deťom, aby aj ony jedného dňa vedeli nesebecky pomáhať iným. Deti sú totiž od prírody zištné a zamerané na seba. Za svoje dobré skutky očakávajú odmenu a trvá dlho, kým sú schopné nesebeckých skutkov služieb.

Aký je hlavný jazyk môjho dieťaťa?

Ak má vaše dieťa menej ako 5 rokov, je málo pravdepodobné, že už má vyhranený jeden primárny jazyk lásky. Mali by ste mu prejavovať lásku všetkými spôsobmi.

Pre deti od päť rokov kniha ponúka viacero stratégií a “testov”, pomocou ktorých zistíte ich primárny jazyk lásky. Mne to je u našich detí naprosto jasné aj bez testovania, ale autori píšu, že to môže byť ťažšie zistiť najmä pri starších deťoch. Na konci knihy je aj test, ktorý si môžu urobiť samotné deti, aby pomohli rodičom rozlúsknuť “záhadu jazyku lásky”.

Ak máte doma súrodencov, iste viete aj sami, že súrodenci môžu mať každý úplne iný primárny jazyk lásky. Toto je u nás na prvý pohľad jasné – jedno z detí je závislé na fyzickom kontakte, druhé potrebuje od nás služby a tretie je zase darčekový typ.

Ak vieme, aký je jazyk lásky nášho dieťaťa, mali by sme dbať, aby sme ho voči nim nepoužívali v negatívnom zmysle. Napríklad dieťa, ktorého primárnym jazykom je fyzický kontakt, extrémne zraníme, ak ho v nejakej vyhrotenej situácii odmietneme objať alebo nebodaj ho udrieme. Dieťa, ktoré lásku vníma cez dary, zase nemôžeme “trestať” tým, že zahodíme demonštratívne obrázok, ktorý nám namaľovalo, alebo že mu odoberieme darček, ktorý sme mu dali.

Výchova a láska

Milovať deti bezpodmienečne samozrejme neznamená, že sa nám všetko, čo dieťa robí, musí páčiť – a že dieťaťu nikdy nepovieme nič negatívne. Naopak, je našou povinnosťou stanovovať pravidlá, hranice a deti vychovávať. Ale spomínaná emocionálna nádrž dieťaťa musí byť naplnená predtým, ako pristúpime k akýmkoľvek výchovným opatreniam. Dieťa, ktoré sa cíti byť milované, oveľa lepšie reaguje na rodičovskú výchovu ako to, ktoré o láske rodičov pochybuje.

Kapitola o výchove mi pravdupovediac nesedí a vyššieuvedené tvrdenie je jediné, čo si z nej chcem zapamätať. Autori tu riešia tresty a manipuláciu ako súčasť výchovných praktík a aj keď píšu, že by sa mali používať minimálne (a že sa používajú žiaľ oveľa viac, ako by sa mali), toto nie je pre mňa cesta, ktorá by bola v súlade s rešpektujúcou výchovou. Ani ich názor na detský vzdor a to, ako by sa mal potláčať, sa mi nepáči. (Môj “radikálny” názor, ak to veľmi zjednoduším, je, že za pojem vzdor len schovávame našu neschopnosť pochopiť, o čo dieťaťu ide.)

Láska a učenie

Kniha analyzuje úlohu rodičov vo vzdelávaní detí, ako vplývajú na motiváciu a snahu dieťaťa učiť sa. Zaujala ma zmienka 11-ročnej štúdie detí, ktorá zdôrazňuje dôležitosť záujmu zo strany otca pri výchove a vzdelávaní. Tento 11-ročný prieskum v USA ukázal, že čím silnejšie bolo puto medzi deťmi a otcom, tým boli deti menej náchylné k problémovému správaniu a dosahovali lepšie výsledky v škole.

Samozrejme súhlasím s myšlienkou, že musíme dovoliť dieťaťu prevziať iniciatívu a niesť zodpovednosť: za domáce úlohy, za svoje známky v škole… Motivuje ho to k lepším výkonom pri vzdelávaní sa a pomáha mu to získať nezávislosť. Navyše ak rodič sa cíti neustále zodpovedný za to, ako sa dieťa učí a aké známky nosí domov, v období puberty môže byť aj toto zdrojom detského “vzdoru proti autorite” – forma pasívno-agresívneho odporu voči rodičom, pretože dieťa si je vedomé, že rodičom veľmi záleží na dobrých známkach.

Pre školopovinné deti sú veľmi dôležité momenty pred odchodom do školy a po návrate zo školy. Vtedy by sme mali na ne hovoriť ich primárnym jazykom lásky. Dieťa tak nadobudne pocit bezpečia a odvahy čeliť výzvam dňa. (U nášho syna sa to prejavuje napríklad tak, že pri odchode do a zo škôlky vyžaduje, aby sme mu pomohli obliecť a obuť, aj keď inokedy to zvláda sám.)

Láska a hnev

Možno sa to nezdá, ale hnev a láska spolu v mnohom súvisia, často ich totiž pociťujeme spolu. Hnev je emócia, ktorá v rodinnom živote môže spôsobiť veľa problémov, a tak by sme sa mali naučiť ju ovládať. V prvom rade my dospelí, voči našim deťom, respektíve vzájomne voči sebe. Iba tak dokážeme pomôcť vysporiadať sa s ňou aj deťom.

To, ako sa dieťa naučí pracovať s vlastným hnevom, hlboko ovplyvní vývin jeho charakteru. Čím menej bude dieťa schopné narábať so svojím hnevom, tým viac bude náchylné vzdorovať autoritám a správať sa nezrelo.

Najčastejším prejavom nespracovaného hnevu je pasívno-agresívne správanie. Autori dávajú rady, ako takéto správanie rozpoznať (najmä u adolescentov) a ako pomôcť deťom ho prekonať. Majú teóriu “rebríku hnevu”, ktorý by sme ako rodičia mali deťom pomôcť vyšplhať.

V knihe je jedna kapitola venovaná aj rodinám s jedným rodičom a ďalšia zase piatim jazykom lásky pre rodičov (pretože “to najlepšie, čo môžete pre vaše deti urobiť, je milovať ich matku-otca”).

Knihu Päť jazykov lásky pe deti vydalo na Slovensku vydavateľstvo Porta Libri a kúpite ju napríklad v kníhkupectve Martinus.