Montessori zažíva posledných pár rokov boom, o tom niet pochýb. O vedeckú metódu, vypracovanú talianskou lekárkou (a vizionárkou) pred sto rokmi, je zrazu taký záujem, ako nikdy predtým. Zdá sa mi to skvelé.

Montessori do každej domácnosti!

Som presvedčená, že Montessori výchovu si zaslúži každé dieťa na svete. Rešpektujúcu, takú, ktorá (na-)sleduje dieťa, jeho vývinové potreby, pomáha mu dosahovať nezávislosť a získavať zručnosti a vedomosti vlastným tempom, prostredníctvom vnútornej motivácie. Takú, ktorej výsledkom je kriticky zmýšlajúci, empatický dospelý. Naozaj verím, že náš svet by vyzeral úplne inak, keby sa takejto výchovy dostalo každému bez rozdielu.

ALE. Popularita má aj svoju tienistú stránku. Všetko je zrazu Montessori, pretože si všetci uvedomili, že táto zázračná formulka predáva. Hračkárstva sú plné “Montessori hračiek”, jasle a škôlky “využívajú prvky Montessori”, rodičia vymýšlajú deťom “Montessori aktivity” inšpirované Pinterestom. Posledných pár mesiacov moderujem facebookovú skupinu Montessori bazár, a čo všetko sú v nej užívatelia schopní onálepkovať “Montessori”, mi niekedy berie dych. Preto som sa rozhodla urobiť zoznam tých najpopulárnejších “Montessori vychytávok” a vysvetliť, že síce áno, to alebo ono je pekné, drevené, edukačné, ale nie, nie je Montessori.

Prečítajte si aj: Je táto hračka Montessori?

Toto nie je Montessori…

… čo ale neznamená, že je to zlé! Hneď na úvod musím vysvetliť, že na hračkách a pomôckach, ktoré tu vymenujem, nevidím nič zlé. Mnohé sú estetické, kvalitné, majú nejakú edukačnú hodnotu, deti bavia, mnohé mám aj na svojich kurzoch, mnohé odporúčam rodičom. Len im nepatrí prívlastok Montessori. A som rada, keď veci pomenovávame pravým menom.

Busy board alebo activity board

Určite ste ich už zahliadli. Veľká drevená doska, na ktorej sú primontované rôzne vypínače, zámky, šnurovanie, otváranie, všetko, čo nájdete doma alebo v Hornbachu. Na Etsy sa nájdu aj také za takmer 400 Eur. Niektoré sú vkusné, niektoré preplácané a hrajúce milión farbami. Niekto dosku zamenil za kocku, domček alebo iný trojdimenzionálny predmet. Aj ja jednu jednoduchšiu verziu mám a občas na kurzoch používam. Ale nie je Montessori. Prečo?

Cieľom takýchto pomôcok je pomôcť deťom osvojiť si niektoré zručnosti praktického života izolovane, aby ich vzápätí mohli využiť v reálnom živote. Bežnou pomôckou v Montessori prostredí sú napríklad zapínacie rámy, na ktorých dieťa trénuje zapínanie gombíkov, zipsovanie, zaväzovanie mašlí. Alebo malá doska so skrutkami a skrutkovačom. Kladivo, klince a korková podložka.

Základným kritériom Montessori materiálu je, že izoluje jednu vlastnosť. Dieťa si s pomôckou trénuje jednu konkrétnu zručnosť. Okrem toho si buduje sústredenie, vytrvalosť, daná aktivita má preň jasný začiatok, priebeh, koniec.

Čím viac činností daná activity doska obsahuje, tým je pre dieťa viac mätúca, tým ťažšie si na nej vie izolovať tú činnosť, ktorá ho práve zaujíma. Nevie, kde začať, kade pokračovať, kde a ako skončiť. Prelieta ako motýlik z jednej veci na druhú, pri každej sa zdrží pár sekúnd a pri žiadnej si nerozvíja pozornosť.

Nehovorím, že sú tieto akčné dosky zlé. Deti zaručene zaujmú a pomôžu im trénovať užitočné zručnosti. Ale nie sú Montessori. Jeden zámok na doske by bol Montessori.

Keď chcete pre svoje dieťa vyrobiť/kúpiť activity board, odporúčam držať sa zásady “menej je viac”. Menej farieb, menej aktivít.

Quiet book

Ďalšia žiadaná vec. Látková interaktívna kniha, kde každá strana predstavuje nejakú aktivitu, ktorá cibrí jemnú motoriku. Áno, je to pekné. Áno, dieťa sa s tým zabaví. Áno, aj naše deti takú mali, a veľmi rady sa s ňou hrali, napríklad na cestách. Nie, nie je Montessori. Prečo?

Opäť tá izolácia vlastnosti. Okrem toho aktivity v týchto knihách často akoby maskujú skutočnú prácu za nejakou hrou. Používanie štipcov je tu spojené s vešaním miniprádla z filcu na akože šnúru. Gombíky predstavujú kvety, ktoré sa pripínajú na stonky.

Montessori zvykne deťom tieto aktivity ponúkať priamo. Deti totiž tie “dospelácke” činnosti bavia – keď sú im ponúknuté v správnom čase – aj bez toho, aby sme ich kamuflovali. Keď mali naše deti obdobie, kedy riešili štipce, stačil im vrchnák od krabice a pár štipcov. Sedeli pri tom a skúšali, až kým nezvládli štipec úspešne pripevniť na vrchnák.

Drevená dúha, plstená bábika, hodvábna šatka

Rôzne hračky z dreva a iných prírodných materiálov, ktoré deťom dávajú priestor na voľnú hru, sú krásne, príjemné na dotyk, podporujú rozvoj fantázie, orientácie v priestore, kritického myslenia, aj cit pre estetičnosť, a určite by som ich uprednostnila pred nejakou plastovou blikajúcou hlučnou atrapou z lacného hračkárstva. Ale nijak nesúvisia s Montessori.

Hračky pre najmenších s písmenami a číslami

Vo všeobecnosti panuje predstava, že čím viac vecí sa mi podarí naplácať na hračku, tým lepšie. Dodáva jej to edukačný element navyše. Hrá sa vaše dieťa rado s kockami? Capneme na ne písmená, a pri hre sa naučí aj abecedu. A z druhej strany čísla, nech vie rovno počítať do desať. A keď sme pri tom, každá kocka bude mať inú farbu, lebo veď farby. A tvar, aby sme odmalička mohli do dieťaťa hustiť, že toto je štvorec a toto kruh. Celé to bude edukačné, s jednou vecou poriešite naraz štyri oblasti a teda určite je to Montessori lebo vaše dieťa bude v dvoch rokoch vedieť čítať a počítať.

Ibaže tak to nefunguje. Po prvé, izolácia vlastnosti. Ak dieťa má hračku s číslami, písmenami, farbami aj tvarmi, najväčšia pravdepodobnosť je, že z nej bude prestimulované a neodnesie si z nej nič, iba tak nábeh na poruchu pozornosti.

Po druhé, Montessori netlačí deťom v predškolskom veku žiadne “učenie” skôr, ako ony samé nevyšlú impulz, že sú naň pripravené. Keď dieťa začne samé vnímať farby, ponúkneme mu materiál, ktorý mu pomôže ich spoznávať. Keď dieťa prejaví záujem počítať, spoznávať písmená, a tak ďalej… potom reagujeme na jeho záujem. Nepýtame sa “čo by som mohol ešte dieťa naučiť”, ale “čo práve moje dieťa zaujíma”.

Drevená kuchynka, filcové ovocie

Gombíky na akože sporáku, akože drez s akože kohútikom, akože plastové riadiky a akože jedlo. Rôzne drevené prevedenia, často aj s trendy pastelovými farbami. Nie, ani toto nie je Montessori.

Montessori neponúka deťom akože veci. A každý, kto má malé dieťa, mi dá za pravdu, že tie ozajstné činnosti deti bavia oveľa viac, ako tie akože. Aj v normálnej kuchyni môže otvárať a zatvárať dvierka, vyberať veci zo zásuviek a zase ich tam dávať, umývať ovocie či zeleninu, krájať ich, robiť kávu, umývať riady a ešte asi milión ďalších vecí.

Montessori kuchynka sa z tej akože, ktorá je na obrázku, vie stať tak, že ju sfunkčníte. Napríklad takto.

Takisto občas zhliadnem filcovú zahrádku v krabici, kde vo filcovej “pôde” rastie krásna, pracne ušitá filcová zelenina, ktorú si dieťa môže akože sadiť a akože polievať. Je to pedantne ušité, kvalitne nafotené, určite to dalo veľa práce, možno to deti zabaví a niečo aj naučí. Ale nie je to Montessori a pre dieťa bude oveľa podnetnejšie, ak ho zoberieme do záhrady a ponúkneme mu reálnu hlinu.

Elektronické knihy

Hovoriace knihy s elektronickým perom spôsobili pre istým časom tiež nemalý ošiaľ. Dieťa si len sedí a kliká, a toooooľko sa toho naučí. Nie, hovoriaca kniha ani náhodou nie je Montessori.

Montessori učí cez pohyb, cez manipuláciu s trojdimenzionálnymi predmetmi. Dieťa v predškolskom veku nemusí byť encyklopédia a odrapkávať vedomosti z kníh. Malo by svoje vedomosti o svete získavať zmyslovým prežitím a pohybom. Elektronické knihy učia deti skôr zlenivieť. Sú fajn na získavanie vedomostí, deťom v predškolskom veku by som ich však dávala minimálne.

Zmyslové nádoby

Krabica plná ryže, fazule, kukurice… Úžasný zážitok pre zmysly. Možnosť trénovať jemnú motoriku pri presýpaní, lyžicovaní, naberaní, vysýpaní a nakoniec aj zametaní rozsypaného neporiadku. Zmyslová krabica nechýba hádam ani na jednej hodine mojich kurzov, a pre väčšinu detí je neodolateľným lákadlom. Niekedy zláka aj dospelých. Je to skvelá vec, ale nie je Montessori, aspoň o tom neviem. Navyše niektoré zmyslové krabice, ktoré vidím na internete, sú vyslovene anti-Montessori v tom, ako sú prekombinované a kričia všetkými farbami a tvarmi.

Posteľ s rámom v tvare domčeka

Úprimne neviem, kde sa toto spojenie vytvorilo, a rada by som to zistila. Občas zhliadnem niekde dotaz na “Montessori posteľ” a je tým myslené niečo takéto.

Nie, posteľ v tvare domčeka nie je Montessori. Viete, čo na tejto posteli je Montessori? Ten matrac na zemi. Montessori sa totiž predovšetkým snaží dieťaťu od narodenia dať slobodu, nezávislosť a dôstojnosť. Zamrežované postieľky ju neposkytujú. Matrac na zemi, na ktorý si dieťa vie samé vyliezť, aj samé z neho zliezť, a z ktorého sa pozerá na svet bez mreží, je Montessori.

Piklerovej trojuholník

Emmi Piklerová bola maďarská pediatrička, ktorá v prvej polovici 20.storočia prišla s – vtedy revolučnou – teóriou, že dieťa by malo mať príležitosť slobodne spoznávať a ovládať pohyby svojho tela, bez cudzích zásahov. Táto jednoduchá pomôcka je niečo ako domáce ihrisko. Dieťa si na triangli trénuje celú škálu hrubomotorických zručností, a rozvoj hrubej motoriky v tomto období hrá u väčšiny detí prím. Pritom sa ale učí zároveň odhadnúť svoje sily, dokázať sa spoľahnúť na svoje schopnosti, buduje si sebadôveru, koordináciu, schopnosť riešiť problémy…

Áno, je to úžasná vec, a niečo, čo radím ako skvelú investíciu každému rodičovi malého dieťaťa. Nie, nie je Montessori. Patrí Emmi Piklerovej, tak jej ho neberme.

Učiaca veža

Čo môže byť viac Montessori, ako niečo, čo pomáha deťom asistovať v kuchyni už od útleho detstva? Učiaca veža je už pomaly povinnou výbavou každej domácnosti s batoľaťom, napriek tomu nie je Montessori. Z dvoch dôvodov.

Je niečo ako chodítko – pomáha deťom robiť veci, na ktoré ešte nie sú fyzicky pripravené. Ak nie sú schopné ešte stabilne stáť bez toho, aby nespadli, je pre ne ešte bezpečnejšie si hrubú motoriku trénovať na zemi.

Druhý dôvod je, že veža ich učí nespoliehať sa na seba samého. Deti dokážu byť veľmi zodpovedné tvory, ak im dáme príležitosť. Ak vedia, že za nimi nikto nestojí a neistí ich, naučia sa odhadovať svoje schopnosti a neísť za hranice svojich možností. Odkedy vedeli chodiť, naše deti si prisúvali k linke jedálenskú stoličku (chrbtom k linke). Nie, nie je to rovnako bezpečné a museli odmalička dobre zvážiť, čo si na tej stoličke môžu dovoliť, aby nespadli. Verte či neverte, nespadli nikdy.

A máme v tom jasno

Dúfam, že vám tento článok priniesol užitočné informácie.

Ak niektoré veci, ktoré tu spomínam, máte doma a zdajú sa vám užitočné, vôbec nie je mojím úmyslom vás presviedčať o opaku. Vy ste sprievodca vášho dieťaťa a vy najlepšie viete, čo je preňho dobré.

Pri písaní som sa inšpirovala týmto článkom z amerického blogu Child of the redwoods.