Na návšteve v malej Montessori škole vo Viedni

Mala som príležitosť ísť pozorovať na jeden deň malú Montessori školu v centre Viedne. V 200-metrovom byte s vysokými stropmi tu fungujú dve učiteľky a približne 30 detí vo veku 6 až 12 rokov. Sú otvorení od roku 2010 a od roku 2014 sú oficiálnou školou.

Tento koncept sa mi veľmi páči, aj keď k tejto konkrétnej škole mám zopár výhrad. Podotýkam, že ide o riadnu školu, nie homeschooling, čiže deti nemusia nikam chodiť na preskúšavanie a nemusia byť oficiálne zapísané v nejakej inej škole.

Ak vás to zaujíma, prečítajte si, ako taká malá Montessori škola (ne-)funguje.

Priestory školy

Škola sa nachádza vo veľkom byte v starej budove v centre Viedne. Okrem kuchyne, jedálne a vstupnej haly má tri miestnosti, ktoré sú navzájom prepojené.

V Montessori škole si nepredstavujte žiadne triedy s radmi lavíc, tabuľou a katedrou.

Každá miestnosť má zopár stolov a stoličiek pre žiakov, nikto však nemá konkrétne miesto. Väčšinu miesta zaberajú poličky s pomôckami, zameranými na jednu oblasť. Jazyk (materinský – nemecký, aj cudzí – deti sa môžu učiť angličtinu a taliančinu), matematika a prírodné vedy, zmysly, hudobná výchova, sebavyjadrenie.

V miestnosti s matematikou a prírodnými vedami je jeden väčší stôl. Pracuje za ním učiteľka a zároveň pri ňom robí prezentácie nového učiva a pomôcok. Tieto prezentácie sa robia deťom individuálne alebo v menších skupinkách. Deti teda nemajú to, čo by sme nazvali “frontálnym vyučovaním”, kde učiteľ stojí pred celou triedou a všetky deti ho počúvajú.

Priestory sú podelené tak, aby deti boli “nútené” veľa chodiť, a zároveň aby nebehali.

Pohybujú sa takmer stále – jeden chlapec si išiel dať koliečko do kuchyne a naspäť po každom vypočítanom príklade. Chodia však pomaly, opatrne. Podľa slov jednej z učiteliek, sú za tým jednak pevné pravidlá a jednak zlá skúsenosť s veľkými otvorenými priestormi, ktoré deti viac nútia k behu.

Deti pracovali každý za jedným stolom celé dopoludnie, a nosili si naň materiály tak z jazyka ako z matematiky.

V správnom Montessori prostredí nemôže chýbať domáce zvieratko. Sú nielen dobrou učebnou pomôckou, dávajú deťom ďalšiu príležitosť prejaviť zodpovednosť a starať sa o svoje okolie. Jeden zo žiakov strávil veľkú časť dopoludnia čistením akvária.

Posledná miestnosť – pomerne veľká – má veľký kruhový koberec a používa sa na pohybové a spoločné aktivity. (Počas našej návštevy bola prázdna.)

Byt je bez záhrady či balkóna, čo mi príde ako veľká nevýhoda. Áno, deti chodia na “going-out”-y, na nákupy, do knižnice, áno majú dosť pohybu počas vyučovania a nesedia celý čas za stolom, ale aj tak. Súčasťou prostredia by mala byť nejaká menšia záhrada, kde sa žiaci môžu nadýchať čerstvého vzduchu, sadiť, pestovať niečo, pozorovať prírodu.

Navyše ma prekvapilo, že sa všade povaľovali chuchvalce prachu, vyschnuté kvety v kvetináčoch, a krásne pomôcky v poličkách mali na sebe súvislú vrstvu prachu. To sa v Montessori prostredí – kde sa kladie dôraz na pekné prostredie – moc často nevidí.

Detský kolektív

Priestory sú vraj uspôsobené na maximálne 40 žiakov, väčšinou ich je tam tak do 30. Najmladších 6 prišlo v septembri, najstaršia má 13 rokov.

Vekové rozpätie 6 rokov mi príde moc veľké na taký malý kolektív. Zdalo sa mi, že tam dieťa nemá šancu nájsť si naozaj spriaznenú dušu. Viac by sa mi pozdávali dve oddelené skupinky – trojročia a v každom cca 20-25 detí.

Deti do školy nastupujú prevažne z Montessori škôlok, často už teda vedia čítať a písať. Nie je to však pravidlo a majú tam momentálne dokonca aj asi 10-ročné dievča, ktoré prišlo z klasickej anglofónnej školy a tak teraz popri štandardnom učive sa aj učí po nemecky.

V súčasnej skupine majú dve deti s Aspergerovým syndrómom a zopár prípadov ADHD. S povzdychom hodnotili najmä prváčikov: štart roka bol vraj mimoriadne ťažký tentokrát, deti sa nevedeli sústrediť ani nabehnúť na pravidlá a trpela pre to celá skupina.

Denný režim

Deti pozvoľna prichádzajú okolo pol deviatej. Sadnú si za stôl, pri ktorom si včera nechali rozloženú prácu, a pokračujú v nej.

Ranný štúdijný blok trvá od 8.30 do 11.30. Nasleduje polhodinka samostatného čítania, o dvanástej spoločný obed. Po obede krátka prestávka, prechádzka na nákupy, návšteva knižnice, deti upratujú a plnia si povinnosti, ktoré im boli pridelené v rozpise prác. Nasleduje kratší poobedný štúdijný blok. Ten končí okolo tretej. Posledným bodom na programe dňa sú voľnočasové aktivity – dvakrát do týždňa šport, ručné práce, tvorenie. Školský deň končí o 16.30.

Nezainteresovaného pozorovateľa bezpochyby prekvapí, ako zodpovedne sa deti stavajú k vlastnému vzdelaniu. Pracujú samostatne, každý si ide svojím tempom. Keď skončí, skontroluje si správnosť svojej práce, svoj papierik s menom položí na stôl učiteľke. Tá príde, keď má voľnú chvíľu, a spolu sa dohodnú, čo bude dieťa robiť ďalej.

V tejto konkrétnej škole ma šokovalo, ako málo sa pracovalo “inak”. Poličky plné krásnych pomôcok (aj keď trochu zaprášených), a deti sedeli iba nad zošitmi s perom v ruke. To je v Montessori prostredí trochu zvláštne.

Veľmi sa mi páčilo, keď nejaké dieťa potrebovalo s niečím pomoc, ako si hneď vedelo zavolať spolužiaka, ktorý vedel pomôcť. A ten pomohol nie tak, že by mu dal rovno výsledok, ale tak, že sa pokúsil posunúť spolužiaka o krok ďalej, aby to zvládol sám.

Čo sa mi naopak vôbec nepozdávalo, bola absencia nejakého komunitného ducha. Chýbala mi tam ranná elipsa, alebo ranný kruh, kde by deti mali príležitosť zdieľať, porozprávať sa o niečom… Občas na chodbe prehodili zopár slov, ale mám pocit, že nemajú takto priestor vzájomne sa spoznávať, budovať si vzťahy. Navyše vo veku, kedy ich baví byť súčasťou väčšej skupiny, pracovať spolu, debatovať.

Montessori sprievodca

Učiteľky sú tu – presne v duchu Montessori – skôr sprievodkyne, ktoré posúvajú deti ďalej, ukazujú im, ako sa pracuje s novým materiálom. Keď si deti nevedia rady, poradia sa najprv so spolužiakom, učiteľku volajú len v krajnom prípade.

Tých približne 25 detí, ktoré sme videli, zvládla hravo jedna učiteľka. Druhá celé dopoludnie pracovala na počítači vo vstupnej hale, a s deťmi mala minimálny kontakt. V duchu som obdivovala učiteľku, ktorá v priebehu hodiny vysvetlila jednému časti rastliny, druhému delenie desatinným číslom, tretiemu vetné členy a štvrtému šiestacku geometriu.

Keď sme sa s ňou rozprávali o tom, či je ťažké zvládnuť toľko detí, z ktorých v podstate každé si pracuje na niečom inom, zacitovala nám Mariu Montessori, podľa ktorej malo na jednu učiteľku pripadať až 50 detí. Vraj to je zvládnuteľné, za predpokladu, že fungujú dobre starší spolužiaci, ktorí idú vzorom mladším a vedia učiteľke pomáhať.

Veľkou úlohou sprievodcu je robiť deťom prezentácie – predstavovať im nové pomôcky, nové učivo. Prezentáciu sme videli len jednu za celé dopoludnie a aj tá mi prišla akási strnulá a nudná. Možno to bolo tým, že je už jún a morálka klesá.

Ďalšou dôležitou prácou sprievodcu je pozorovať deti a viesť si záznamy o ich napredovaní. Každé dieťa si vedie denník, do ktorého si značí presne na čom pracovalo a ako dlho (zaznamenáva čas začiatku aj ukončenia práce). O každom dieťati sa takisto vedú podrobné záznamy o každej oblasti štúdia – s čím pracovalo, čo zvládlo. Montessori škola nie je – na rozdiel od toho, čo si mnohí myslia – o tom, že dieťa sa nič neučí a robí si, čo chce. Musí zvládnuť všetko učivo, ktoré je predpísané, aj keď forma je iná. O to náročnejšie je však pre pedagóga sledovať jeho pokrok, ak učivo nie je preberané ani skúšané hromadne.

Dôraz na jedinečnosť každého

Deti sa neučia spolu, naraz to isté. Veď každé dieťa je iné, a vyvíja sa vlastným tempom. Kým jeden už vie písať a čítať, keď príde do školy, a môže sa vrhnúť rovno na mäkké a tvrdé spoluhlásky, niekto musí ešte nejaký čas stráviť analýzou slova a hláskovaním. Kým niekomu robí problém sčítanie cez desiatku, druhý už zvláda násobenie a delenie.

Na Montessori škole je úžasné, že napĺňa potreby každého v rovnakej miere. V klasickej škole sa dieťa, ktorému ide sčítanie, nudí na hodine matematiky, a naopak nestíha na hodine slovenčiny, ak zaostáva v čítaní. V Montessori prostredí by si samé nastavilo prácu tak, aby sa nemalo príležitosť nudiť.

Prekvapilo ma, že v tejto škole si deti nerobili plány. Týždenné ani denné. Sú veľmi dôležité na to, aby dieťa vedelo prebrať zodpovednosť za seba a svoje napredovanie. Aby sa naučilo rozložiť si rozumne prácu a oddych.

Takisto som tu márne hľadala nejaké zanietenie, pracovný zápal, mala som pocit, že všetci sa snažia len prežiť deň a ísť inam. Áno, pracovali zodpovedne na svojich miestach, ale väčšina slimačím tempom a s minimálnym sústredením. Možno preto, že je jún, možno nemali svoj deň…

Starostlivosť o okolie

Na tabuli deti majú rozpis, kto má na starosti aké “domáce práce”. Deti si samé upratujú, nakupujú, varia.

Každý deň traja o desiatej vyberú recept, nakúpia suroviny a idú variť obed pre celú skupinu.

Keď sme tam boli my, mali tofu so šalátom a ryžou. Obed urobili úplne bez prítomnosti dospelého. Zvládli varenie ryže (nie v sáčkoch), restovanie tofu pre 30 ľudí na panvici, a nakrájanie zeleniny na obrovskú misu šalátu.

Montessori škola – a čo ďalej?

Po ukončení štúdia deti pokračujú na strednej škole Montessori. Nie nevyhnutne potrebujú absolvovať presne 6 ročníkov. Niekto štúdium zvládne za štyri roky, jedno dievča, ktoré sme tu stretli, malo 13 rokov a bolo tam už rok navyše.

Montessori stredná škola funguje – nielen tu – ako farma. Deti od 10 do 18 rokov tu žijú, starajú sa o seba, o farmu, zvieratá, pestujú si vlastné potraviny a samé si hospodária. Zodpovedá to vývinovým potrebám tohto veku, kedy deti chcú veľa fyzických aktivít, pohybu, a volajú po samostatnosti, zodpovednosti a nezávislosti.

Čo hovoríte na takýto systém vzdelávania? Pozdáva sa vám? Alebo myslíte, že to je príliš radikálne a báli by ste sa ísť do takého “experimentu”? Mne osobne sa tento koncept veľmi páči a viem si veľmi dobre predstaviť, že by naše deti v ňom boli spokojné. Ak by bol dobre nastavený a zabehaný. Na Slovensku je takéto niečo ešte stále úplne v plienkach (na rozdiel napríklad od susednej ČR) a tak si asi na takúto “bláznivú alternatívu” ešte počkáme.