Montessori rodič

Montessori rodič

V poslednej dobe rada listujem v starých poznámkach z rodičovských a pedagogických kurzov a prednášok, ktoré som absolvovala. Nebolo ich málo 🙂 A v tých mojich poznámkach nachádzam toľko múdrosti a inšpirácie, že by bola škoda sa aspoň o niečo z toho nepodeliť.

Pripravujem sa teraz napríklad na jeden seminár a pri tej príležitosti mi napadlo spísať stručne v pár bodoch, čím by sa mal vyznačovať Montessori rodič. Je to taká moja kompilácia, nehľadajte ju v tejto konkrétnej podobe v žiadnej Montessori knihe (a je dosť dobre možné, že nebudete ani so všetkým súhlasiť).

Na konci článku nájdete aj zjednodušený plagátik na stiahnutie (ja si ho asi vylepím na chladničku, aby som si ho v mojich slabších chvíľach pripomínala).

1. (Na-)Sleduje dieťa.

Nemá plán, čo dieťa bude učiť, pretože vie, že svoj učebný plán má dieťa zakódovaný v sebe a nepotrebuje ho upravovať ani meniť. Vnímavý rodič pozoruje. Čo dieťa zaujíma? Čo sa snaží dosiahnuť? A snaží sa mu ponúkať podľa toho príležitosti, aby si svoje potreby naplnilo.

Lozí dieťa po nábytku? Možno potrebuje trénovať rovnováhu a hrubú motoriku. Akú mu môžem dať príležitosť, aby sa mohlo lozeniu viac venovať? Hádže veci o zem? Potrebuje tým trénovať ramenný kĺb? Alebo to robí z frustrácie?

Rodič by rozhodne nemal (napríklad na základe rôznych porovnávacích tabuliek) premýšlať, čo jeho dieťa ešte v porovnaní s rovesníkmi nevie, a ako ho to naučiť. Napríklad: Už má dva roky a stále ho nezaujímajú farby, ako ho to mám naučiť?

2. Určuje hranice.

Keď ho nič nemám učiť a mám ho pozorovať, to si akože môže robiť, čo len chce? To v žiadnom prípade nie. Rodič je ten zodpovedný, ktorý nastavuje pravidlá a zabezpečuje, aby sa dodržiavali.

Aj keď dieťa niečo chce robiť, rodič môže zasiahnuť, ak nesúhlasí s jeho správaním. Ubližuje inému dieťaťu? Ničí niečo? Zasiahnem, vysvetlím, nedovolím pokračovať. Ešte lepšie sú v tomto prirodzené a logické následky. Skákal si s pohárom, spadol ti a rozbil sa. alebo Chcel si byť dlho na ihrisku, teraz už nemáme čas ísť na zmrzlinu.

3. Pripravuje prostredie.

Vie, že dieťa potrebuje byť samostatné a nezávislé v najväčšej možnej miere. Chce byť plnohodnotným členom domácnosti, chce byť užitočné, chce, aby jeho práca bola rovnako dôležitá ako práca ostatných. Montessori rodič sa snaží prispôsobiť prostredie tak, aby toto bolo možné. Vie si dieťa samé vybrať oblečenie? Ísť na záchod? Zažnúť si svetlo? Má možnosť umyť si ruky bez pomoci dospelého? Vie si naliať vodu, keď je smädné? Dávam mu príležitosť zapájať sa do domácich prác?

4. Vie, že dieťa sa najlepšie učí vtedy, keď samé spoznáva svet.

Nedá odpoveď na otázku, ak si dieťa vie na tú odpoveď prísť samé. U bábätiek je to možnosť čo najviac skúmať rukami a ústami, u starších detí napríklad neodpovedať na otázku, koľko je 3+3, a spýtať sa: Ako by si na to vedel prísť sám?

5. Vie, kedy pomôcť a kedy zbytočne nezasahovať.

Neposkytuje pomoc vtedy, keď nie je žiadaná alebo potrebná. Zbytočným pomáhaním totiž len dáva dieťaťu najavo, že nedôveruje jeho schopnostiam, a robí ho na sebe závislým.

6. Nepoužíva tresty, pokarhania, ani klamstvá na to, aby niečo dosiahol.

Vyhlásenia ako „Ježiško sa pozerá, či si upratuješ hračky!” v skutočnosti znamenajú, že si nevážime deti natoľko, aby sme sa k nim správali ako k rovnocenným. Takisto oslabujú detskú dôveru v nás.

„Keď si neupraceš, nebudeš pozerať telku.” Tresty, pokarhania a ultimáta zase znamenajú, že zneužívame našu pozíciu moci, aby sme dosiahli, čo chceme.

7. Nepreháňa to s chválením, a sústredí sa na vyzdvihnutie samotného úsilia, nie výsledku.

Deti majú obrovskú vnútornú motiváciu a nepotrebujú mať každú činnosť okomentovanú tým, aké sú šikovné. Ale ocenia, ak si všímame ich snahu a ak s nimi prežívame ich úspechy. Miesto všeobecných ničnehovoriacich otrepaných fráz, ktoré nestoja žiadne úsilie, ako “Ty si ale šikovné dievčatko!” sa dokáže zamyslieť a oceniť niečo konkrétne. „Zapnúť si ten zips na bunde bola riadna práca, ale nevzdal si to!”

Montessori rodič takisto neponúka odmeny. Vie, že oslabujú vnútornú motiváciu dieťaťa a deformujú jeho zmýšlanie.

8. Nepoužíva iróniu ani výsmech.

V detskom svete, a vzťahoch založených na rešpekte, nemajú čo robiť.

9. Má pochopenie pre silné emócie ako hnev a smútok.

Vie ponúknuť empatiu, pomenovať emóciu a akceptovať ju. „Vidím, že si smutný. Chcel si sa ešte hrať na ihrisku. Teraz musíme ísť domov naobedovať sa.”

Nehovorí: “To ťa nemohlo bolieť.” alebo “Chlapci neplačú.”

10. Netrvá na slušnom správaní, ale ide príkladom.

Verí v silu detskej absorbujúcej mysle. Vie, že ak má slušné správanie vychádzať z vnútorného presvedčenia, nemôže byť vynucované.

Miesto „Poďakuj sa chlapčekovi, že ti požičal hračku.” povie „Ďakujem, že si nám ju požičal!”.

***

Montessori rodič desatoro

 

Pridaj komentár