Maria Montessori hovorila, že človek sa formuje od narodenia po dospelosť v štyroch vývinových obdobiach. Nazvala to konštruktívnym rytmom života. Na začiatku každého vývinového obdobia dochádza k zrodu nového jednotlivca, s novými potrebami. Tretie vývinové obdobie zahŕňa vek 12 až 18 rokov. Aký je podľa Marie Montessori adolescent a aké je preňho pripravené prostredie, v ktorom sa bude optimálne vyvíjať?
Ak máte pocit, že Maria Montessori sa primárne venovala predškolskému veku, máte pravdu. Pracovala najmä s deťmi v veku 3 až 6 rokov, neskôr so synom Mariom vypracovala curriculum pre vek 6 až 12 rokov, ktoré nazvala kozmickou výchovou. Tretiemu vývinovému obdobiu – teda veku 12 až 18 rokov – sa venuje prevažne v tenkej knižke From Childhood to Adolescence (Od detstva k dospievaniu), ktorá vyšla aj v českom preklade. Aktuálne sa zúčastňujem diplomového kurzu AMI 12-18 a keďže ste mi mnohí písali, že by ste sa radi o tomto veku dozvedeli viac, skúsim tu o tom stručne napísať.
Prečítajte si aj: Montessori výchova detí vo veku 9 až 12 rokov alebo v predpuberte
Dnešné školy nie sú uspôsobené ani potrebám mládeže, ani dobe, v ktorej žijeme
Keď čítate úvahy Marie Montessori o aktuálnom stave školstva, miestami máte pocit, že predpovedala budúcnosť a píše o súčasnosti (aj keď v skutočnosti je kniha stará vyše 80 rokov). Zásadný problém vidí v tom, že vývoj ľudstva predbehol rozvoj prostredia a zatiaľ čo hmotný pokrok je extrémne rýchly, školstvo sa zaseklo vo vývoji a nielenže nedrží krok, je priam v rozpore s pokrokom ľudstva. Reforma stredných škôl je nevyhnutný krok a praktický, aj keď veľmi obmedzený, príspevok k naliehavej potrebe reformy spoločnosti. Ťažké uveriť, že toto bolo rovnako aktuálne v tridsiatych rokoch minulého storočia ako dnes!
Montessori hovorí, že budúcnosť je nejasná a plná nepoznaného. Materiálny svet sa rapídne mení a strácame niekdajšie istoty (kedy sa napríklad remeslá dedili u z otca na syna). S jednou vecou môžeme počítať s istotou – a to je osobnosť dieťaťa, ktoré vzdelávame. Stredná škola nemôže byť iba prípravou na dobrú pozíciu v práci, musí pripraviť ľudskú osobnosť na nepredvídané. Adaptabilita je najdôležitejšia zručnosť.
Keď si čítam úvahy Marie Montessori o tom, ako mladí ľudi majú z učenia povinnosť, ako študujú bez záujmu, bez cieľa, bez zadosťučinenia, ako sú riadení iba externými a nelogickými pohnútkami, ako mrháme ich energiou a strašíme ich zlými známkami… nechápem, ako sa mohlo tak málo zmeniť za posledných 80 rokov.
Vek náročných fyzických aj psychických zmien
Vývinové obdobie od 12 do 18 rokov je nesmierne dynamické a človek prechádza, po šiestich rokoch pomerne kľudného a stabilného vývoja, obrovskými zmenami. Z fyzického hľadiska je to obdobie rýchleho telesného rastu tak viditeľného zvonka, ako aj neviditeľného (hormonálne zmeny, dozrievanie pohlavných orgánov,…). Adolescent sa tak fyzicky mení, že často vyvoláva pocit, akoby svoje telo ani neovládal, akoby sa nevedel zmestiť do kože. Správa sa hrubo, naráža do vecí, jeho telo rastie rýchlejšie, ako si to jeho mozog stíha uvedomiť. Dalo by sa povedať, že pripomína batoľa, ktoré sa učí chodiť a pôsobí neisto a tak trochu neohrabane 🙂 Maria Montessori hovorí, že telo adolescenta, rovnako ako dieťa v predškolskom veku, je v dôsledku týchto fyzických zmien slabšie a viac náchylné na choroby.
Z psychologického hľadiska je to tiež kritické obdobie. Je to obdobie pochybností, váhania, vášnivých emócií, odradenia a nečakaného zníženia intelektuálnej kapacity. Problém sústrediť sa na štúdium nesúvisí s nedostatkom vôle, ale je vlastne dôsledkom fyzických a psychických zmien, ktoré sa v dieťati odohrávajú, a ktoré ho vyčerpávajú. Mení sa schopnosť mozgu nasávať informácie a memorovať, ktoré doteraz spôsobovali veľkú vôľu učiť sa. Adolescent sa stáva veľmi neistý, je veľmi citlivý na hrubosť, drzé poznámky, ponižovanie.
Maria Montessori na základe týchto faktov usúdila, že adolescent nemôže sedieť v škole a stráviť väčšinu dňa učením. Jeho zdraviu viac prospeje veľa času stráveného v prírode, na čerstvom vzduchu, jeho psychike zase viac prospeje kombinácia učenia s fyzickou prácou, ktorá mu dá pocit zadosťučinenia, ktorá zanechá hmatateľné výsledky. Dokonca špecificky hovorí, že dieťa v tomto veku nepotrebuje školu. Potrebuje prostredie, ktoré mu ponúka tak štúdium, ako prácu, a ktoré mu nedelí striktne čas na učenie od ôsmej hodiny ráno do druhej popoludní a na “flákanie sa” od druhej do desiatej večer.
“Pomôžte NÁM, aby sme to dokázali sami!”
A do tretice sociálny rozvoj. Ak ľudský vývin je séria znovuzrodení, dvanásťročný človek na začiatku tretieho vývinového obdobia je sociálny novorodenec. Potrebuje sa odpútať od vlastnej rodiny a niekam patriť, byť súčasťou skupiny. Kým doteraz sa vyvíjal ako individuálna osobnosť, teraz začína riešiť ako je vnímaný v kontexte spoločnosti. Podľa Marie Montessori adolescent potrebuje úplne iné prostredie, ako to, v ktorom doteraz vyrastal. Potrebuje miesto, kde bude ďaleko od vplyvu rodičov a celkovo dospelých, v komunite rovesníkov, kde si môže zažiť a “natrénovať” sociálnu a ekonomickú nezávislosť, nanečisto skúsiť byť dospelým.
Iste ste už počuli slávnu vetu “pomôž mi, aby som to dokázal sám”, ktorú raz údajne povedal Marii Montessori jeden chlapec v jej Dome detí. Symbolizuje celú filozofiu jej metódy, dieťa v prvom vývinovom období potrebuje, aby sme mu pomáhali len natoľko, aby dosiahlo funkčnú nezávislosť. V treťom vývinovom období sa táto myšlienka mierne mení – adolescent už nehovorí sám za seba, ale za svoju skupinu, komunitu, ktorej je súčasťou. Pomôžte NÁM.
Centrum pre štúdium a prácu
Ako si to teda Maria Montessori predstavovala v praxi? Deti v treťom vývinovom období nazvala Erdkinder – Deti zeme. Navrhla vytvoriť pre ne “centrum pre štúdium a prácu”, ktoré bude na vidieku, v prírode, kde budú žiť, študovať a pracovať v komunite pod minimálnym dozorom dospelých. Na rozdiel od internátnej školy, ktorú by takéto centrum mohlo voľne napodobňovať, však ide skôr o farmu, kde adolescenti spolu pestujú plodiny, chovajú zvieratá, a zabezpečujú si tak živobytie. Hovorím v prítomnom čase, pretože desiatky takýchto centier už existujú po celom svete, aj keď na Slovensku myslím ešte nie je ani jedno.
Farma
Prečo farma? Musím zdôrazniť, že to nie je potreba robiť z detí farmárov, ani nijakým spôsobom ich smerovať k práci v poľnohospodárstve. Má to viacero dôležitých opodstatnení s cieľom ponúknuť dospievajúcim sociálnu a ekonomickú nezávislosť.
- Montessori argumentuje, že pre krehké zdravie detí v tomto veku je ideálny vidiek, veľa čerstvého vzduchu, prístup ku kvalitným a zdravým potravinám.
- Ticho, kontakt s prírodou, príležitosti na uvažovanie a rozjímanie, ktoré prostredie farmy ponúka, je zase ideálne pre potreby duševného zdravia dospievajúcich.
- Adolescent potrebuje opustiť domáce prostredie, ktoré funguje v nejakých zabehnutých rutinách a v ktorom je vnímaný rodičmi a dospelými ako dieťa, a zažiť nezávislosť v prostredí s minimálnou prítomnosťou dospelých.
- Farma ponúka prirodzené prostredie, kde adolescent preberá zodpovednosť za svoje povinnosti. Nerobí veci preto, že mu ich prikazuje dospelý, ale jednoducho preto, že je potrebné ich urobiť. Nakŕmiť zvieratá, starať sa o zasadené plodiny, ísť nakúpiť, uvariť obed… Nikto do týchto činností deti nenúti, no prinúti ich samotná príroda alebo komunita rovesníkov, v ktorej žijú.
- Práca so zemou zasväcuje deti do prírody aj civilizácie, ukazuje im, ako človek v priebehu dejín menil prírodu vo vyšš stupeň krásy a užitočnosti, poskytuje neobmedzený priestor na štúdium prírodných vied aj histórie.
- Adolescent sa pripravuje na dospelosť a tak ako dospelý chce formovať svoje prostredie, nielen v ňom existovať. Farma mu ponúka nekonečné možnosti vytvárať, upravovať prostredie, v ktorom žije, pracuje, študuje.
Plodiny, potraviny, ktoré deti dopestujú a získajú starostlivosťou o pôdu a o hospodárske zvieratá, im zároveň ponúkajú možnosti spoznávať základný mechanizmus spoločnosti – takzvanú výrobu a výmenu – na ktorých stojí ekonomické fungovanie ľudstva. Deti si musia plánovať, čo z dopestovaných a dochovaných produktov budú potrebovať na svoju obživu, čo naopak vedia vymeniť za iné užitočné veci. Nedostávajú peniaze zvonka, hospodária s tým, čo majú. Učia sa balansovať výdavky a príjmy. To všetko bez zásahov dospelých. V komunite, kde každý má nejakú úlohu, povinnosti, slovo, zodpovednosť.
Obchod
Súčasťou farmy je obchod, alebo stánok na miestnom trhu, kde komunita predáva svoje produkty. Dopestované plodiny, ktoré sami nepotrebujú, vajíčka, džemy, alebo ručné výrobky detí (štrikované, šité, z dreva…). Obchod dodáva deťom celý rad praktických zručností. Cenotvorba, marketing, kontakt so zákazníkmi a s konkurenciou, vedenie účtovníctva, poznanie relevantnej legislatívy… Nehovoriac o tom, že je to podstatný zdroj príjmov.
Hotel
Maria Montessori navrhovala popri farme a obchode aj nejaký typ ubytovania pre hostí – hotel alebo penzión. Nejde väčšinou o nič veľké, skôr pár izieb na farme, ktoré dávajú príležitosti na ďalší tréning zručností. Sociálny kontakt s ubytovanými, vytváranie a zveľaďovanie prostredia, finančný príjem pre komunitu.
Dospelosť nanečisto
Komunita adolescentov spolu rieši všetky otázky bežného života, o ktoré sa doma starajú rodičia. Vypálila sa žiarovka? Kto kúpi novú, máme na ňu peniaze? Kto ju vymení? Potrebovali by sme sklenník? Ako sa stavia, aký materiál naň treba, ako ho postavíme? Rozprávali sme sa so skupinkou detí, ktoré žijú v takejto komunite vo Švédsku a ukazovali nám, ako samé stavali chatky, v ktorých bývajú, aj chliev pre ošípané. Jediné práce, na ktoré si volali externú pomoc, boli elektrikárske.
Adolescent si potrebuje zažiť zodpovednosť za seba aj za iných, potrebuje si uvedomiť, že často nie je úplne pánom vlastného času. Potreby komunity, zvierat, okolnosti nás niekedy nútia potláčať svoje vlastné potreby pre dobro spoločnosti. Toto všetko sa v prostredí farmy deje úplne prirodzene. Chcel si si cez víkend iba čítať a oddychovať? No hlásia mráz a my ešte nemáme vykopané všetky zemiaky. Ak budeme čakať do pondelka, zmrzli by. Nechce sa ti ráno vstávať? No máš službu v kuchyni a ak nevstaneš, ostatní, ktorí sa na teba spoliehajú, by zostali bez raňajok.
Cyklus práce a štúdia
Súčasťou života v Centre pre prácu a štúdium je samozrejme aj štúdium. Výrazne sa však líši od klasického štúdia na škole.
Predovšetkým nie je žiadny pevný rozvrh. Denný režim má svoje pevné body, najmä v súvislosti s jedlom a s chodom farmy. Štúdium a prácu vykonávajú deti individuálne, tak, ako to každý potrebuje. Sú samozrejme termíny, ktoré musia dodržať, niekde si stanovujú aj týždenné plány, niektoré deti fungujú takto nezávisle s ľahkosťou, niektoré potrebujú väčšiu asistenciu dospelých.
Maria Montessori však hovorí, že dieťa, a najmä dospievajúce, potrebuje ČAS. A 45-minutové hodiny v škole prirovnala (samozrejme trochu ironicky) k jednej z najkrutejších foriem psychického týrania. Hovorí, že dieťa sa nevie prepínať z témy na tému podľa zvonenia a že práve, keď ho nejaká téma začne zaujímať a chce na nej pracovať, v škole zazvoní a je nútené prácu odložiť a preorientovať sa na niečo úplne iné. Toto konieckoncov presadzuje Montessori aj na základnej škole.
Okrem toho je zaujímavé aj kurikulum. Montessori tvrdí, že študenti pracujú s najväčším zanietením, keď sami rozhodujú o tom, čo sa chcú učiť. To myslím platí univerzálne v každom veku. Preto varovala, aby kurikulum nebolo príliš striktne zadefinované dospelými, musí byť flexibilné. Nie je vraj možné v auguste si stanoviť, čo presne sa budeme celý rok učiť a držať sa toho. Pretože deti možno niekde budú chcieť ísť viac do hĺbky, možno vás jedna téma privedie k inej, ktorá deti pohltí, možno naopak niečo deti baviť nebude.
Štúdium tu je rozdelené do 6 až 8-týždňových blokov, zvaných cykly práce a štúdia. Každý cyklus má nejakú tému, ktorú vyberú spolu deti na základe aktuálnych potrieb či záujmov. Peniaze, počasie, recyklácia, môže to byť čokoľvek. Spolu sa snažia nájsť k danej téme čo najviac prepojení – napríklad ak si ako tému vyberú zemiaky, môžu riešiť životný cyklus rastliny, škrob a výrobky z neho, kvalitu pôdy, skúmať vplyv hnojív, zisťovať, kde vo svete sa zemiaky pestujú, históriu zemiakov, kedy sa začali používať v Európe, čo bol Veľký írsky hladomor, môžu skúsiť variť rôzne jedlá zo zemiakov, hľadať zemiaky v dielach slávnych maliarov… Z toho si vytvoria s pomocou učiteľa štúdijný plán na celý cyklus. Tento plán si potom každý študent – opäť s učiteľom – upraví pre seba tak, aby zohľadňoval jeho osobné potreby. Záver každého cyklu tvoria prezentácie študentov o tom, čo sa naučili.
Práca podnecuje štúdium
Na farme je veľa štúdia prirodzene spätého so samotnou prácou. Ak chcem niečo pestovať, musím vedieť, čo je vhodné v danom podnebí, pri danej kvalite pôdy. Musím vedieť kedy sadiť, ako, čo robiť ďalej. Ak chcem postaviť búdu na náradie, musím si všetko naštudovať, vymerať, vypočítať množstvo potrebného materiálu.
Jeden lektor nám spomínal zážitok zo stavania nejakej stodoly, kedy si študenti vypočítali množstvo potrebného cementu na omietnutie jednej steny. Kúpili, zarobili, omietli, a zistili, že pokryli zhruba desatinu potrebnej plochy 🙂 Ďalšie výpočty ukázali, že urobili chybu v desatinnej čiarke a cementu potrebovali v skutočnosti 10-krát viac. To už zase ale presahovalo ich rozpočet. Museli teda zvyšok steny nechať pár týždňov tak a najskôr poriešiť financie. Možno si poviete, na čo je takéto niečo dobré? Nuž na to, že sú to veľmi cenné lekcie do života. Deti, ktoré sedia v škole a počítajú príklad za príkladom, nevedia, na čo sa im to v živote zíde a boja sa urobiť chybu, aby nedostali horšiu známku na teste.
Štúdium tu nie je samoúčelné, ale úzko späté so životom a deti vnímajú jeho dôležitosť. Priamo vidia výsledky svojho štúdia, svoje vedomosti okamžite premietajú do praxe. Tam, kde ich to baví, a kde je to potrebné, idú do veľkej hĺbky. Nedelia svoj čas na školu a zábavu, je to jednoducho život. Utópia, nie?
“Vzdelávanie by nemalo byť len odovzdávanie vedomostí.”
Keď tieto riadky píšem, ešte stále nie som rozhodnutá, či by som našim deťom bola schopná “dopriať” takýto život na farme. Aby žili niekde na vidieku, možno v inej krajine, a domov chodili na prázdniny. Mám pocit, že v dvanástich rokoch sú deti ešte primladé na to, aby sa sociálne osamostatnili a trávili svoj život iba s rovesníkmi, aj keď je to v takomto kontrolovanom, pomerne uzavretom systéme. Predsa len, ich svetonázor sa ešte len formuje, utvárajú sa ich životné hodnoty, a v tom hrá rodina dôležitú úlohu.
Zároveň ale viem, že väčšina myšlienok Marie Montessori pôsobí celkom radikálne a chvíľu mi trvá, kým úplne pochopím ich genialitu a stotožním sa s nimi. (Škôlka bez hračiek? Škola bez zvonenia, kde si deti robia, čo chcú?) Takže vôbec nevylučujem, že sa môj názor bude aj v tomto smere vyvíjať. Zatiaľ si viem celkom pekne predstaviť takzvané urban centre – teda mestské centrum, ktoré ponúka prvky farmy, obchodu a štúdia, ale nie je rezidenčného charakteru, čiže deti chodia prespávať každý deň domov 🙂
Čo si myslíte vy? Poslali by ste vášho adolescenta do takého Montessori centra pre prácu a štúdium? Myslíte, že by tam bol spokojnejší, ako na klasickej škole? Myslíte, že by mu to dalo viac do života?