Minulý víkend som zbalila celú rodinu a išli sme spolu na výlet do (pre nás) ďalekých Košíc. Hlavným dôvodom bola jedna fajn akcia – Konferencia (ne)obyčajných rodičov – ktorú som si nechcela nechať ujsť. Respektíve tušila som, že bude fajn, lebo ju má na svedomí jedna neuveriteľne charizmatická žena menom Vik (z Čítajme si spolu).

Absolvovala som v priebehu dvoch dní tri prednášky a tri workshopy, a keďže ste mi viaceré na Instagrame písali, že by vás potešil článok o tom, čo nové som sa naučila, skúsim to tu nejak spísať. Dopredu sa ospravedlňujem, ak to nebude mať celé hlavu a pätu. Snáď tu nájdete nejaké zaujímavé myšlienky a možno aj nejaký ten wow moment, ako tomu hovoria maminy u mňa na kurzoch ☺️

Témou tohtoročnej Konferencie bolo ako si poradiť s hnevom, čo síce vyznieva tak nejak negatívne, ale v skutočnosti sa to celé nieslo v konštruktívnom duchu s množstvom pozitívnej energie a potľapkávania sa po ramene ☺️

“Hnev je úžasná, vitalizujúca emócia.”

Prvú prednášku zahájila týmito slovami klinická psychologička Eva Reichelová. Veľmi zaujímavý pohľad na hnev vykreslila. Z mojich poznámok vyberám:

• Hnev je nevyhnutný pre život. Bez hnevu by sa dieťa nenaučilo sedieť, chodiť, vytvára si s jeho pomocou vlastnú identitu, vôľu, ego.
• Dieťa začína pociťovať hnev okolo tretieho mesiaca.
• Medzi podstatné kompetencie rodičovstva patrí naučiť dieťa regulovať emócie. V kojeneckom veku je to najmä kontejnovaním a zrkadlením emócií. Neskôr je to najmä dôsledným určovaním hraníc.
• Je to hlboko uložená, intenzívna emócia, ktorú si potrebujeme pripúšťať a ventilovať ju. Ak zostáva potláčaná, prechádza často do iných emócií, cez ktoré ide von.
• Zlosť je vypustený hnev, ktorý je ubližujúci a zraňujúci – kričanie na dieťa, trieskanie (vecami, dverami), mlčanie a odmietanie komunikovať s deťmi, sú pre deti veľmi stresujúce, preto by sme mali vedieť hnev regulovať tak, aby k týmto prejavom nedochádzalo. (Najhoršie je, ak dieťa pri takomto prejave začne ukľudňovať rodiča, chlácholiť ho, že už bude dobré a bude poslúchať. Malo by to byť naopak – rodič ukľudňujúci dieťa a nie dieťa rodiča.)

• V hneve je ukrytá zdravá energia, ktorá vedie k podnikaniu priaznivých vzťahových zmien.
• Dieťa má rozvinutú empatiu od veku 20-24mesiacov. Dovtedy ak dieťa od hnevu kopne, buchne, kusne, nemá cenu trestať alebo oplácať toto správanie, pretože to dieťa nechápe. Je to prejav dovolený, nevyhnutný, dieťa sa tým obraničuje, vytvára si vlastnú identitu. Od dvoch rokov už treba viac stanovovať hranice, nakoľko detská agresia stráca svoju nevinnosť.
• To, že vieme cítiť a prejaviť hnev, znamená, že je v nás zakorenená túžba po vlastnom rozvoji a sabapotvrdení, a že veríme v možnosť zmien k lepšiemu.

“Disney princezné sa líšia len farbou vlasov a očí. Podsúvajú dievčatám zjednodušený ideál krásy, ktorý je očividný, keď sa pozriete na selfíčka dnešných tínedžeriek.”

Druhú prednášku mala islandská ilustrátorka Ragnheiður Gestsdóttir a mala veľa zaujímavých postrehov.

• Knihy sú mimoriadne dôležité najmä pre “malé” jazyky – ako slovenčina – ktoré sa v dnešnom globalizovanom svete prestávajú rozvíjať a sú utláčané veľkými jazykmi. Každý národ by si mal svoj jazyk chrániť a rozvíjať, a to aj prostredníctvom vlastných kníh (detských aj dospelých), nielen preložených z iných jazykov.
• Spýtajte sa hocikoho dospelého, aká bola jeho obľúbená detská kniha – pravdepodobne si do detailov vybaví nejaký obrázok z nej. To je jasný dôkaz toho, akú silu majú ilustrácie.

Ilustrátori, autori detských kníh, vydavatelia, dnes chcú vydávať predovšetkým knihy, ktoré budú bez veľkých úprav vhodné pre čo najväčšie masy ľudí. A tak zjednodušujú, snažia sa písať a kresliť tak, aby nikoho neurazili, aby kniha bola ľúbivá pre všetkých a neutrálna, čo ale často znamená, že stráca na jedinečnosti. Spoločnosť by sa mala snažiť, aby mohli vydávať knihy aj malé, lokálne vydavateľstvá, aby ponuka bola pestrejšia.

Nebezpečenstvo stereotypov: V detských knihách sú ešte stále často doktormi mužské postavy, kým ženy sú v úlohe sestričiek. Chlapci sú často policajti, hasiči, ženy naopak predavačky, a podobne. Pri výbere detských kníh dbať aj na to, aké stereotypy podsúvame deťom.

Nechať deťom vyberať si vlastné knihy a dôverovať im, často siahnu aj po nevšedných knihách, nelákajú ich len milé farebné disney postavičky.

Na otázku publika, či nechať deťom možnosť výberu, aj keď siahajú najčastejšie po komerčných brakoch – lebo sú na ne tlačené zo všetkých strán – povedala, že áno, dovoliť deťom vyberať si aj také knihy, ale dbať pritom na rovnováhu a zabezpečiť im aj prísun kvalitných, originálnych kníh.

“Hnev v určitých vývinových obdobiach plní separačnú funkciu – pomáha dieťaťu osamostatniť sa od rodičov.”

V nedeľu som absolvovala ešte prednášku klinickej psychologičky Kataríny Ontkovej, ktorá hovorila o zdravom hneve dieťaťa. Táto prednáška mi dala asi najviac, bola pekne štrukturovaná a riešila vývin dieťaťa postupne od narodenia po pubertu. Mnohé informácie nie sú pre mňa novinkou, ale skôr mi zapadajú dobre do toho, čo už som počula/čítala.

Zapísala som si toho veľa, tak vyberám len to pre mňa najzaujímavejšie:

• V prvom polroku života dieťa nezvláda frustráciu a je schopné vnímať iba svoje potreby (odborne sa toto nazýva primárny egocentrizmus). Dieťa si nedokáže samé regulovať stres. Je teda dôležité uspokojovať detské potreby ihneď, nenechávať dieťa zbytočne čakať alebo nebodaj “vyplakať sa”.
• V období 2-3 rokov (obdobie prvého “vzdoru”) sa vytvára ego dieťaťa a je dôležité pri nevhodnom správaní odmietnuť to správanie, nie dieťa. (Vidím, že sa hneváš. Nepáči sa ti, čo od teba chcem.)
• Hnev v tomto období plní separačnú funkciu – dieťa sa “hnevá” na rodiča a pomáha mu to osamostatňovať sa a formovať vlastnú osobnosť.
• V 4-6 rokoch dieťa prechádza z dyadických vzťahov (JA A MAMA) na triadické (pripúšťa do vzťahu aj otca a začína si uvedomovať, že aj mama s otcom majú vzťah, ktorý nie vždy súvisí s dieťaťom). Pokiaľ dieťa v tomto veku zažije stabilné rodinné zázemie (mama, otec, dieťa), dáva mu to zdravú schému partnerských vzťahov do budúcnosti.
• V 6tich rokoch sa vytvára schopnosť sebareflexie – až v tomto veku má význam pýtať sa detí “Prečo?” (Ak sa pýtate mladšieho dieťaťa, pravdepodobne vám povie to, čo si myslí, že od neho chcete počuť ?)
• Obdobie 6-10 rokov je fázou latencie (čiže ticha pred búrkou).
• 11-18 rokov: Hormonálne zmeny oslabujú schopnosť sebaregulácie. Ak má dieťa nespracované témy z minulosti, ukáže sa to v tomto období a môže nastať regres do nejakého skoršieho vývinového obdobia, kde nevedomý konflikt vznikol.
• Proces separácie vrcholí a hnev tomu opäť pomáha – vďaka nemu dieťa vie dozrieť a “odlepiť sa” od rodičov.
• Ak v nejakom období nastane regres, nepomáha ten regres ignorovať alebo odmietať (prehovárať dieťa Veď ty už si veľký, ty už vieš sám zaspávať v posteli!), naopak je potrebné znížiť sa v správaní k dieťaťu na tú úroveň, aby mohol regres pominúť.
• Ak dieťa pociťuje nejakú potrebu, vyšle signál a mama túto jeho potrebu uspokojí, buduje sa tým v dieťati dôvera k svetu a pocit bezpečia (dieťa má pocit, že svet je dobré miesto). Ak často potreba dieťaťa zostáva nenaplnená, dieťa prestane vysielať signály a stráca dôveru v dobrý svet. (Toto poznám pod pojmom bazálna dôvera, a je nesmierne dôležité pomôcť deťom ju dosiahnuť, najmä v prvých týždňoch-mesiacoch života.)

• Mama nemá byť dokonalé perpetum mobile. Stačí, ak je “dosť dobrá mama” (good enough).

Neustále ma fascinuje, kde všade narážam na múdrosti Marie Montessori – aj keď sú často inak pomenované. Aj tu sa spomínali napríklad “kritické obdobia na vývin určitých schopností”, čiže senzitívne obdobia.

A ešte jedna zaujímavosť (ktorú často zdôrazňujem rodičom na kurzoch). Ak je dieťa “tvrdohlavé”, “trucuje”, hnevá sa a podobne, je to znak, že sa vyvíja “v norme” a rodičia môžu byť radi, že má svoju hlavu, pevnú vôľu a vytrvalosť. Ak je dieťa v prvých troch rokoch “príliš dobré”, na slovo poslúcha, neprieči sa, väčšinou to signalizuje nejaký problém.

“Môj hnev sa deje v mojej záhradke. Nie v záhradke dieťaťa.”

Môj prvý workshop bol s psychologičkou Vandou Švecovou a týkal sa opäť hnevu ? Bolo tam vyslovených veľa zaujímavých postrehov, ale vyberám najmä:

• Hnev (na strane dieťaťa a rovnako aj rodiča) najčastejšie zakrýva inú emóciu – strach, napätie, frustráciu – alebo odzrkadluje nenaplnenú potrebu (oddychu, jedla, istoty, bezpečia).
• Pre rodiča, ktorý pociťuje hnev, je dôležité si uvedomiť, že je to jeho hnev a netýka sa dieťaťa. Musí si hnev priznať, čím ho dostáva pod kontrolu.
• Keď sa hnevá dieťa, funguje JA FORMULÁCIA + PRIZNANÁ EMÓCIA (Vidím, že sa hneváš.)
• Ako rodičia musíme mať stále na mysli, že dieťa koná s dobrým úmyslom. Nerobí nám naschvál, nesnaží sa nás vytočiť!

“Deti dnes majú malú slovnú zásobu. Nepoznajú relatívne bežné slová, ako mach.”

Druhý seminár, ktorý som si zvolila, bol o Míľnikoch vo vývine reči s klinickou logopedičkou Alenou Černou. Program sľuboval najmilší úsmev v Košiciach a veru asi pravdivo, pani logopedička bola naozaj nesmierne sympatická. Ukázala nám na začiatok zopár dobrých edukačných hračiek a kníh (z ktorých väčšinu som už aj ja spomínala tu na stránke). Potom nám ukazovala videá detí v rôznych vývinových obdobiach a vysvetľovala, čo by dieťa malo kedy podľa kníh vedieť hovoriť a robiť.

Popravde, mnohé z toho, čo nám ukazovala, mi je trochu umelé a cudzie, aj keď chápem, že to deťom možno pomáha spĺňať tie pomyselné míľniky. My sme na deti nikdy zámerne “nedžavotali” a nevyžadovali od nich opakovanie BÁ BÁ BÁ, nenútili ich opakovať po nás slová. Hovorili sme s nimi viacmenej “normálnou” rečou, neskúšali sme ich, či vedia napodobniť 30 zvieratiek a podobne. S deťmi sme znakovali a každé sa rozhovorilo v úplne inom veku tak nejak prirodzene. Kým jedna dcéra hovorila v 18 mesiacoch už vo vetách a v dvoch rokoch vedela povedať R, synovi skoro do troch rokov nerozumel nik okrem rodiny a R sa naučil až ako 5-ročný. (Zato teraz v 5,5 rokoch hovorí najčistejšie zo všetkých troch ☺️)

A úplne ma zarazilo tvrdenie, že ak je dieťa príliš samostatné, nerozvíja si dostatočne reč, pretože si nič nemusí od nás pýtať. A preto by mala ísť samostatnosť trochu bokom, ak chceme, aby sa dieťa rozhovorilo, a mali by sme mu napríklad vykladať hračky vyššie, aby si ich od nás muselo pýtať ? Ak poznáte tento blog, iste viete, že s týmto nemôžem súhlasiť ☺️ Príležitostí na rozvoj reči má dieťa neúrekom, a snahu komunikovať s nami má obrovskú (veď kto by nechcel byť pochopený!) a preto som presvedčená, že robiť deti nasilu závislými na dospelých len preto, aby museli prosiť o naše služby, je úplne nevhodné a proti záujmom dieťaťa (aj dospelého ☺️).

Nakoniec nám pani logopedička ukázala, ako podporiť u detí správnu výslovnosť, a ako trénovať vyslovovanie rôznych hlások pomocou lekárskych paličiek, čo bolo veľmi zaujímavé.

“Špinavé ruky sú šťastné ruky.”

Arteterapeutka Linda van Dalen nám na treťom workshope ukázala, aké senzorické hry môžeme deťom ponúkať. Pre mňa tam nebolo nič nové, farebná ryža, kinetický piesok či slané cesto u nás doma vypadáva snaď z každej poličky ☺️ Zaujal ma koncept senzorických dielní, ktoré Linda organizuje pre deti do šesť rokov vo svojom centre CHAT, kde nechá deti hrať sa s rôznymi materiálmi. Ak ste z Košíc alebo okolia, mrknite CHAT na facebooku.

No a ak vás zaujíma, aké sú benefity senzorických hier pre deti, tak tu je ich zopár.

Deti, ktoré sa pravidelne hrajú senzorické hry:

• Lepšie zvládajú frustrácie,

• Si rozvíjajú s nimi nervový systém,

• Majú lepšiu schopnosť riešiť problémy,

• Si zdokonaľujú jemnú motoriku prstov a dlaní.

Potom sme sa už len hrali ☺️

Aha, predsa som objavila niečo nové. Farebnú tarhoňu! No nie je chutná?

Okrem prednášok a workshopov bola možnosť obzrieť si (a nakúpiť) kvalitné detské knihy v stánkoch ArtForum, Chooze, OZ Slniečkovo či Vnímavých detí. A pre mňa veľkým momentom bolo aj osobne sa konečne stretnúť s Vik a Alžbetou. Baby, ste pre mňa nekonečnou inšpiráciou!

Mimochodom, Košice sme si maximálne užili. Absolvovali sme výlet do ZOO (je skvelá!), poprechádzali sa po centre, deti nazbierali asi dve kilá košických gaštanov (lebo tých bratislavských máme doma málo či čo ?‍♀️), stihli aj pečiatkovací workshop s Bublinou a boli unesení z pána Horáčka, jeho češtiny, jeho kreslenia a tak vôbec ❤️

Mám kacírske myšlienky, že nabudúce si Konferenciu vychutnám bez rodiny, ale ak tam bude pán Horáček, neviem, či mi to prejde.