Naučme sa diskutovať a Poďme von s Arturom a Milou

Z Francúzska k nám prišli ďalšie knižky s nálepkou Montessori. Sú to jednoduché príbehy o troch súrodencoch a ich každodennom živote. Jedna má názov Poďme von s Arturom a Milou, druhá Naučme sa diskutovať ako Artur a Mila. Nové Montessori knižky v poslednej dobe vychádzajú snaď každý deň a preto som tieto dve kupovala s určitou dávkou skepsy. Ak máte pocit rovnaký, nenechajte sa tým odradiť. Tieto knižky si určite zaslúžia vašu pozornosť.

U nás doma zaujali na prvý pohľad. Zhltli sme ich na jedno sedenie po príchode domov, a večer sme ich čítali zase. A na druhý deň zase. A odvtedy takmer každý deň.

V úvode oboch knižiek je citát Marie Montessori, ktorý myslím v kocke zhŕňa celú jej ideu:

“Ak nás snaha pomáhať dieťaťu privedie k tomu, že ho zastúpime, a úlohy, ktorými sa má rozvíjať, začneme robiť namiesto neho, bude to presný opak toho, čo naozaj potrebuje. Suplovaním namiesto reálnej pomoci budeme jeho vývoj v skutočnosti brzdiť. Dieťa treba nechať, aby konalo slobodne, z vlastnej iniciatívy a v prostredí, ktoré dopredu pripravíme tak, aby zodpovedalo jeho potrebám.”

Ako autorka ďalej píše, knihy sú skvelým nástrojom na sprostredkovanie zážitkov a pocitov, na spoločné rozprávanie sa o nich, a zároveň nám poskytujú možnosť pozrieť sa na určité situácie s odstupom a uvedomiť si, ako sa v nich správne zachovať. Sú to teda knižky nielen pre deti, ale aj pre rodičov, ktorým ponúkajú možnosť pochopiť niektoré veci z pohľadu detí, a tomu prispôsobiť svoje reakcie a spôsob, akým s deťmi jednajú. V závere každej knižky je aj zopár rád autorky pre rodičov, a podnetov na zamyslenie.

Naučme sa diskutovať ako Artur a Mila

Táto knižka vzbudila veľký záujem u všetkých troch detí. Je o rôznych drobných “konfliktoch” a napätých situáciách (ktorých je napríklad v našej päťčlennej domácnosti neúrekom) a ponúka jednoduché návody, ako ich s deťmi riešiť.

Čítali sme ju už toľkokrát, že jej časti viem naspamäť, čo sa mi už pár rokov nestalo. Malú školáčku – o ktorej som si bola istá, že už je na tieto knižky priveľká – som “nachytala”, ako si knižku číta pri raňajkách a potom pri večeri ju pre zmenu čítala nahlas súrodencom.

Myslím, že jej hlavné čaro spočíva v tom, že rieši pre malé deti veľmi aktuálne a emóciami nabité otázky. Odporúčam ju hlavne rodinám, kde sú dvaja alebo viacerí súrodenci. V knižke Artur a Mila so svojou staršou sestrou Sofiou totiž zažívajú situácie, ktoré sú všetkým súrodencom dôverne známe. Napríklad Mila si stavia (ružovú) vežu, Artur jej chce niečo ukázať v knižke, ale nevšimne si jej stavbu a…. Bác. Veža sa zrúti a hádka je na svete. Mila má pocit, že to urobil naschvál a začne ho hlasno obviňovať, on sa s krikom bráni. Pre viacnásobných rodičov je toto iste pomerne bežná situácia.

Mama Artura a Mily navrhne, aby deti popísali svoj pohľad na vec pomocou “rečníckej paličky”. Keď paličku niekto drží, môže povedať, čo má na srdci a nikto ho vtedy nevyrušuje. Keď skončí, paličku podá druhému, aby aj ten mal právo vyjadriť sa bez prerušovania. Nakoniec sa mama spýta, ako by sa mohla daná situácia najlepšie vyriešiť. Artur navrhne, že pomôže Mile postaviť novú vežu, a tá má požiadavku, aby stavba bola podľa jej predstáv. Hotovo. Naše deti pri čítaní tejto časti nezabudnú pripomenúť situácie, kedy sa cítili presne ako súrodenci v príbehu. Takisto ich fascinovala rečnícka palička, a tak sme si jednu vyrobili a pokúšame sa ju zavádzať v emocionálne napätých situáciách.

V knižke sa ďalej riešia domáce pravidlá po tom, čo sa Artur s Milou naháňajú a nechtiac zhodia vázu s kvetmi, a hádka Artura so staršou sestrou, ktorá mu bez uváženia povie, že je hlúpy. Pravidlá a ich dodržiavanie veľmi dôležitou súčasťou Montessori výchovy a naše deti sú pre mňa dôkazom, že to má obrovské opodstatnenie. Pre malé dieťa je totiž svet plný nepoznaného a neistoty, a práve pravidlá mu dodávajú pocit bezpečia, istotu, že svet má logiku a že ono tej logike rozumie. Aj keď sa niekedy opak môže zdať pravdou, deti pravidlá milujú, predovšetkým ak sú dodržiavané všetkými a platia bez výnimiek. Na také pravidlá sa totiž človek môže najlepšie spoľahnúť.

V knihe ocko deťom navrhne, nech si urobia plagát s pravidlami, ktoré u nich doma platia. Taký sme mali kedysi dávnejšie aj my, deti si ho urobili samé a bez akéhokoľvek popudu zo strany dospelých. Proste chceli v tom mať jasno 🙂 Teraz už plagát nemáme, ale deti z času na čas pravidlá píšu na stierateľnú tabuľu v ich izbe (a hlavne tie pravidlá, ktoré niekto porušil).

V závere príbehu deti konštatujú, že majú za sebou deň nabitý emóciami, a dôležité je naučiť sa diskutovať a spolu všetko v kľude riešiť.

Voči knižke mám dve výhrady, ktoré pravdepodobne má na svedomí preklad. Jedna je viacmenej nepodstatná. Mila si “stavia z kociek ružovú vežu a hnedé schodisko”. Nikto “Montessori znalý” by takúto vetu nenapísal. Stavia si stavbu z ružovej veže a hnedých schodov, nehrá sa s kockami nejakej stavebnice (a nie, ešte nikdy som sa nestretla s pojmom hnedé “schodisko”, sú to hnedé schody). Je to ale pre mňa dôkaz, že si opäť prekladateľ nedal námahu prekonzultovať svoju prácu s niekým, kto má Montessori vzdelanie, a to sa mi pri knižke, ktorá sa radí do kategórie Montessori – a proklamuje to na obale – zdá neprofesionálne.

Druhá veta mi vadí tak, že ju deťom pri čítaní “cenzurujem”. Mama príde do izby, kde deti vyrábajú plagát s pravidlami, “a pochváli ich:”To je krásny plagát, výborne!”” Takýmto lacným pochvalám sa snažíme u nás doma vyhýbať, a ak mama nemala čas venovať deťom viac času a povedať niečo konštruktívne, radšej mohla mlčať. Nevedela som sa na internete dopátrať originálneho textu, tak neviem, či za to môže autorka, či preklad, ale nepríde mi to v Montessori knihe úplne namieste.

Okrem týchto dvoch – pre mňa – chybičiek krásy, je to však veľmi fajn knižka a som rada, že si našla cestu aj k slovenským malým čitateľom.

Poďme von s Arturom a Milou

Prvý príbeh sa odohráva v jednu upršanú nedeľu, druhý naopak v krásnu slnečnú sobotu. Hovorí o tom, aké je dôležité, aby deti zmyslovo objavovali svoje okolie a prírodu, ako aj o tom, ako sa majú deti zapájať do každodenných povinností a budovať si tak pocit vlastnej užitočnosti a zodpovednosti.

Artur a Mila sa chvíľu hrajú doma a potom sa rozhodnú ísť do záhrady. A tam ich čaká kopa zábavy. Pozorujú hmyz, zbierajú a lisujú kvety, ktoré si samy zasadili, potom nazbierajú jahody na koláč a čistia fazuľové struky na šalát. Artur navrhne, aby si rodina urobila piknik v tráve a tak si pochutnajú na spoločne pripravenom fazuľovom šaláte a jahodovom koláči. Krásne strávený deň sa chýli ku koncu, deti pozorujú hviezdy (ktorých je toľko, koľko na celej Zemi zrniek piesku) a konštatujú, že sa naučili veľa nového.

Táto knižka u nás zaujala menej, respektíve zaujala skôr malkáčov. Veľkáčka mi povedala, že sa tu všetci správajú len dobre a nič zaujímavé sa nedeje. Myslím, že si ju vychutnajú najmä menšie deti, ktoré túžia byť plnohodnotnými členmi domácnosti a robiť dôležité veci, z ktorých majú aj iní úžitok. Väčšie deti (približne od 6 rokov) už väčšinou hľadajú v knihách nejaký hlbší význam, zaujímajú ich otázky spravodlivosti, morálky, pohnútky tej-ktorej postavy, riešia, kto ako koná a prečo.

Čo nás ale na knižke jednoznačne zaujalo, je myšlienka “reštaurácie pre hmyz”, ktorú sme hneď aj zrealizovali.

Knižky sú určené pre vekovú kategóriu 4-7 rokov, myslím však, že sú vhodné aj pre mladších čitateľov. Obsahujú veľa pekných farebných obrázkov detí pri rôznych činnostiach a málo textu, v ktorom sú dôležité časti zvýraznené inými farbami. Podľa mňa s miernou úpravou textu pri čítaní zaujmú aj dvojročného čitateľa. Pre sedemročných je už príbeh trochu príliš jednoduchý a predvídateľný, ale zase vhodný na samostatné čítanie.

Autorkou kníh je Montessori mama a bloggerka Aurore Gauthier. Podobné knižky napísala (zatiaľ) ešte dve a obe už boli medzičasom preložené aj do slovenčiny. Zbierku príbehov o Arturovi a Mile dopĺňajú tituly Urobme to celkom sami a Urobme si poriadok ako Artur a Mila.