Človek sa neustále učí, vyvíja, mení názory. Keď boli deti malé a ja som hľadala inšpirácie na aktivity na internete, vôbec som neriešila, že sa pri mnohých využívajú potraviny. Práve naopak, zdalo sa mi to ako výhoda – netreba nič extra kupovať a použijeme to, čo nájdeme v komore.
Keď som sa zoznámila prvýkrát s Montessori, bez rozmýšlania som akceptovala, že jedlo tvorí súčasť mnohých aktivít praktického života. Nemyslím tým prácu v kuchyni, ale poličkové (táckové) aktivity ako presýpanie či lyžicovanie, kde sa zväčša presýpa fazuľa, šošovica, kukurica a zrná rôznej veľkosti. Pripadalo mi to naopak skvelé, využiť prírodný materiál.
Do pieskovnice na precvičovanie písania sa takisto zväčša dáva krupica, soľ či kryštálový cukor.
Ďalšou kategóriou sú takzvané sensory boxy, ktoré sme mali aj doma a boli veľmi obľúbené. Krabica plná ryže, fazule alebo inej strukoviny, zafarbených cestovín… Sensory boxy, alebo zmyslové krabice, sú inak mylne chápané ako Montessori výmysel, sú však istým spôsobom pravým opakom Montessori aktivity. Sú určené na tzv. open-ended play – voľnú hru, ktorá nemá nejak striktne určený začiatok, priebeh a koniec. Deti si voľne presýpajú, prehrabávajú materiál, naberajú, vysýpajú, hrajú sa, že varia polievku, kávu. Sú podľa mňa veľmi užitočné pre detský rozvoj – nielen z hľadiska zmyslového vnímania, ale aj na krásny tréning jemnej motoriky, vnímanie množstva, a v neposlednom rade na rozlet fantázie.
Montessori aktivity sú tzv. close-ended aktivity – majú jasne určený priebeh. Mám tácku s dvomi džbánikmi, v jednom je voda, druhý je prázdny. Zoberiem džbánik číslo jedna, prelejem vodu do džbániku číslo dva. Ak som niečo rozliala, utriem. Koniec. Ak chcem, môžem proces opakovať, kým ma baví. Sleduje sa s nimi vždy rozvoj nejakej konkrétnej zručnosti.
Potom je tu používanie jedla na tvorenie. Je to taký fajn rôznorodý materiál, ktorý deťom spestrí tvorenie a dá príležitosť precvičiť si prstíky manipuláciou s rôznymi drobnosťami, od ovsených vločiek či ryže po slnečnicové semienka alebo zafarbené cestoviny.
Postupne mi to ale začalo vadiť. Predsa len, žijeme vo svete, kde veľká časť ľudí ešte stále hladuje. A deti odjakživa učíme, že jedlom sa neplytva, jedlo sa nehádže o zem, jedlo sa nevyhadzuje. Je potom v poriadku dať deťom jedlo na hranie?
Raz som čítala príspevok jednej mamičky v Montessori diskusii o tom, akú skvelú aktivitu pre deti vymyslela. Nasypala na trampolínu múku a deti skákaním “preosievali” múku cez trampolínu. Neuveriteľne ma to rozhorčilo a iste som aj napísala nejaký ostrý komentár v štýle, čo asi touto aktivitou chcela mamička dosiahnuť okrem zašpinenia záhrady a vyhodenia kila múky, a že Maria Montessori, ktorá prežila dve svetové vojny, sa asi pri predstave takého plytvania prevracia v hrobe.
Ale potom som si uvedomila, že medzi múkou na trampolíne a fazuľou v miske, ktorú deti presýpajú sem a tam, vlastne nie je až taký rozdiel. Iste, má to nejaký konkrétny zmysel, ja som sa vždy utešovala, že tie naše fazule presypalo za x rokov nespočetne veľa detí na kurzoch… Občas však nejaké dietko skonštatovalo: “Ale z fazule sa varí polievka.” A ja som mu mohla vysvetľovať, že väčšinou áno, no s týmito trénujeme presýpanie, a že sú staré a už sa používajú dlho predlho na presýpanie, ale v duchu som mu dávala za pravdu.
Neobstojí ani častý argument, že používame na takéto aktivity potraviny po záruke, ktoré by sa inak vyhodili. Aj tým som sa totiž istý čas utešovala, lebo som mala z času na čas prísun exspirovaných potravín, ktoré obchod už nemohol predávať. Lenže aj exspirované potraviny sa dajú ešte zmysluplne použiť. A predovšetkým by sme ich nemali nechať exspirovať.
A tak som pomaly začala robiť zmeny. Doma je to najľahšie – jedlo patrí iba do kuchyne a tá ponúka kopec príležitostí na presýpanie, lyžicovanie, naberanie v rámci varenia a pečenia. Ak aj deti mali chuť niečo systematicky presýpať, lyžičovať (čo bolo aktuálne najmä vo veku od 2 do 4 rokov), skrátka som im na tácku dala niečo, čo sme po presýpaní zjedli. Fazuľu, ktorú som vzápätí namočila a uvarila z nej polievku, vločky, z ktorých sme si po presýpaní urobili raňajky, burizóny, ktoré nám potom poslúžili ako olovrant.
Na kurzoch som ako prvé urobila zmeny v našom jedálenskom kútiku. Predtým deti mohli natierať rožky, krájať jablká či banány do sýtosti, aj keď ich nevládali zjesť. Mohli pripravovať spoločné jedlo pre kamarátov. Realita bola však taká, že každý si chcel nakrájať vlastné jablko a natrieť vlastný rožok, a tie “komunitné” misky zhnedli, zoschli, a po kurze leteli do koša. Zaviedla som teda pravidlo, že každý si pripraví iba toľko jedla, koľko dokáže zjesť.
Na tvorenie som potraviny prestala používať úplne, je jednoduché nahradiť ich prírodninami, ktoré sú nejedlé. Šišky, lístie, kamienky, halúzky a paličky.
Zmyslové krabice sa dajú tiež robiť z nejdlých materiálov. Napríklad gaštany u nás nikdy nevyjdú nazmar.
A aj poličkové/táckové aktivity sa dajú robiť bez používania potravín. Naberať, lyžicovať, presýpať sa dajú aj koráliky, žalude, gaštany, škrupiny od pistácií, piesok…
Čo tým chcem všetkým povedať? Ani neviem. Asi že ma vždy prekvapí, ako sa človek časom a zbieraním skúseností mení a múdrie 🙂 A že to, čo som si z pinterestu nadšene ukladala pred piatimi rokmi dnes považujem za úplne zlé nápady. Máte aj vy podobnú skúsenosť? Možno toto moje poznanie pomôže niekomu, kto je na začiatku svojej rodičovskej cesty a doteraz o tejto otázke nepremýšlal.