Už dlhšiu dobu dlhujem odpoveď na jednu otázku, a keďže sa táto otázka z času na čas opakuje, odpoviem rovno verejne. Čo je za detskou otázkou PREČO a ako na ňu čo najlepšie reagovať.
Ja by som obdobie PREČO rozdelila na dve rôzne fázy detského vývinu. Každá má úplne iný dôvod a význam.
A PREČO? A PREČO? A PREČO?
Tá prvá prichádza v čase, kedy si dieťa rozvíja reč a začína aktívnejšie verbálne komunikovať. Veľmi rýchlo zistí, že toto slovíčko je skvelý konverzačný štartér (hrozný preklad z angličtiny, ale rozumieme si). Dieťa v tomto období má potrebu veľa sa s dospelým rozprávať, počúvať hovorenú reč, pozorovať pery a mimiku tváre, aby sa učilo vyslovovať nové slovíčka a zdokonaľovať si reč.
No a najľahší spôsob, ako dosiahnuť nekonečný dialóg, je na všetko povedať: PREČO? A dospelý spustí vysvetľovanie. Raz som bola pozorovateľkou takejto konverzácie kamošky s jej trojročným synom, kde slovíčko PREČO padlo 17-krát v priebehu pár minút a debata končila replikou: “Proste preto, ja už fakt neviem, čo ti mám povedat!”
V tomto období je dobré si pamätať, že dieťaťu ide často o samotnú konverzáciu a základné fakty života viac, ako o nejaké hlboké informácie a vedomosti. A teda miesto toho, aby sme začali detailne vysvetľovať o fázach mesiaca alebo o reprodukčnom systéme slimákov, a rozmýšlali, ako to dvojročnému dieťaťu vysvetliť tak, aby to nejak pochopilo, potrebujeme jednoducho naplniť detskú potrebu udržať nás v dialógu.
A to sa dá s ľahkosťou aj bez toho, aby sme trojročnému dieťaťu vysvetľovali, čo je to hermafrodit.
-> Môžeme napríklad ponúknuť, či si neprečítame spolu nejakú knižku na danú tému.
-> Môžeme konverzáciu otočiť aj iným smerom, k veciam, o ktorých možno vieme viac. Hlavné je dieťa do nej aj aktívne zapájať a snažiť sa čo najviac naplniť tú jeho potrebu spoločného rozhovoru.
-> Môžeme si takisto urobiť mentálnu poznámku, že dieťa má senzitívne obdobie na hovorenú reč, a mali by sme počas celého dňa viac pred ním rozprávať, opisovať, čo robíme, zapájať ho do konverzácie.
Prečo sa strieda noc a deň?
Druhá fáza PREČO nastupuje niekedy v predškolskom/ranom školskom veku a tu dieťaťu naozaj už ide o tie poznatky a informácie. Nie je to už také to repetitívne “A PREČO? A PREČO? A PREČO?”, ale hlbšie, rozvinuté otázky typu A prečo sa človek neliahne z vajíčka? A prečo nemôžeme žiť na Marse?
Súvisí to s nástupom druhého vývinového obdobia, ktoré je charakteristické silným kognitívnym rastom a obrovskou túžbou po vedomostiach.
Tu sa my dospelí niekedy cítime ako na koni, lebo môžeme ukázať, akí sme neskonale múdri, a tak sa púšťame do siahodlhého vysvetľovania a zahrnieme dieťa všetkými našimi vedomosťami o fyzike, biológii, evolúcii.
Je to fajn, ak chceme u detí získať rešpekt a obdiv, a vyvinúť u nich reflex, že dospelý všetko vyrieši za nich. Ale už trochu menej, ak ich chceme naučiť samých hľadať si odpovede a nespoliehať sa len na dospelých.
Ja väcšinou reagujem na takéto vedomostné otázky protiotázkou.
“To je zaujímavá téma. Máme doma nejakú knižku, kde by sme našli odpoveď?”
alebo
“Hmmm, to by aj mňa zaujímalo. Ty si čo myslíš, prečo je to tak?”
Výsledkom je, že deti si na každé svoje prečo rovno formulujú aj hypotézy 🙂 a spolu potom hľadáme tú správnu odpoveď. Výsledkom tiež je, že ma nepovažujú za geniálnu a už za mnou často ani nejdú s otázkou prečo, ale rovno s odpoveďou, a ja so záujmom krútim hlavou, že to som nevedela a som vďačná, že to vďaka nim viem (alebo že to som raz už niekde čítala a som im vďačná, že mi to pripomenuli).
Neodpovedajte na otázky, ktoré dieťa nepoložilo
Pri jednoduchej detskej otázke majú občas dospelí problém zastaviť sa. Do hĺbky a v širokých súvislostiach začnú vysvetľovať, čo, ako a prečo. Až dieťa prestane počúvať 🙂 Odporúčam naozaj počúvať, čo sa dieťa pýta, a odpovedať iba na to. A nechať ho, aby sformulovalo ďalšiu otázku samé, a až potom mu na ňu odpovedať, alebo pomáhať hľadať odpoveď.
Nechcem tým nikoho nabádať, aby dieťaťu neodpovedal na otázky, to rozhodne nie! Deti sú tvory nesmierne vnímavé a zvedavé, majú neustále otázky a potrebu spoznávať, ako funguje svet. Len chcem tým opäť trošku dať do pozornosti, že by sme mali sledovať a nasledovať dieťa, v tomto prípade dobre počúvať a skôr, ako mu rovno servírovať komplexné odpovede, mu pomôcť, aby si ich s našou pomocou našlo samé.
Ako to máte s otázkami PREČO u vás?