Jednou z najčastejších otázok, ktoré dostávam, je:

“Ako mám moje dieťa naučiť farby? Má už toľko a toľko mesiacov/rokov a stále ich nevie!”

(Moja odpoveď je väčšinou: “Nijak. Sledujte svoje dieťa a ono vám samé povie, keď bude na farby pripravené.”)

Keďže sa však pomerne často rieši táto téma, skúsim tu spísať moje skúsenosti s tým, ako sa deti učia rozoznávať a pomenovávať farby. Vopred upozorňujem, že to nebude podľa nejakej knihy či metódy, ale viacmenej z mojich vlastných skúseností a pozorovaní (samozrejme do veľkej miery ovplyvnených montessori pedagogikou).

Zmyslové vnímanie vs rozvoj jazyka

Predovšetkým si treba uvedomiť, že do pojmu “poznať farby” často pletieme dve zručnosti, ktoré spolu nesúvisia. Poznať farby znamená v prvej fáze vizuálne farby vedieť odlíšiť. Až oveľa neskôr prichádza fáza, kedy dieťa vie farby pomenovať. Kým to prvé súvisí s rozvojom zmyslov – teda zraku -, to druhé sa týka rozvoja jazyka, reči, slovnej zásoby.

Takže keď mi rodič hovorí, že jeho dieťa v takmer troch rokoch nepozná farby, spýtam sa, čo tým chce povedať. Odpoveď je väčšinou niečo ako “Všetko volá červená.” Hmm, ale to ešte nič nehovorí o rozoznávaní farieb. Keď mu dáte červené gombíky a žlté, vie ich roztriediť na dve kôpky? No to áno… Tak potom farby s najväčšou pravdepodobnosťou ROZLIŠUJE, len ich nevie ešte POMENOVAŤ.

Ak trojročné dieťa nerozozná farby, je určite najvyšší čas to riešiť. Ak ich ale okom rozlíši, len im nevie priradiť správne názvy, nie je žiadny dôvod stresovať.

1. Vidím farby

Deti začínajú vedome rozlišovať farby niekedy okolo 18 mesiacov. V kurze pre najmenších ponúkam z času na čas nejakú jednoduchú aktivitu na triedenie farieb a sledujem deti, ako si s ňou poradia. Podobne radím aj rodičom. Sledovať, nezasahovať. Ak dieťa priradí farby “hala-bala”, neriešiť. Neopravovať. Nekomentovať. Alebo sa prosto spýtať: “Si s tým takto spokojný?” Áno? Fajn. Ešte na farby nedozrel čas. Skúsime zase neskôr.

Ak dieťa priradí farby správne, zbystríme (nekomentujeme, nechválime). Môže to byť náhoda – a často to tak aj je. Vyskúšame ešte raz. A ešte. Ak farby zase priradí správne, a dokonca ho to baví, možno nastal ten správny čas!

Hľadanie farebných pokladov

Prvá aktivitka, ktorú môžeme doma skúsiť, a ktorá deťom krásne pomôže vnímať farby, je hľadanie predmetov jednej farby. Je to veľká zábava, a dáva dieťaťu príležitosť intenzívnejšie objaviť vždy jednu farbu.

Túto hru ponúkneme dieťaťu vtedy, keď si uvedomíme, že začína rozoznávať farby. Vyberieme si jednu zo základných farieb – červenú, modrú alebo žltú – a nájdeme v tejto farbe doma nejakú krabicu, obrus, prípadne hárok papiera. Malo by to byť niečo jednofarebné, bez vzorov a bez iných farieb. Dieťaťu tento predmet ukážeme, môžeme aj pomenovať. “Červená. Toto je červená.” A potom mu navrhneme, aby sme doma pohľadali ďalšie červené veci.

Hľadáme a nosíme na spoločné miesto. Prvýkrát určite chodíme a hľadáme spolu, pri ďalšej príležitosti už môžeme nechať dieťa, nech hľadá samé. Keď nás hľadanie prestane baviť, môžeme si spolu prezerať nájdené poklady a obdivovať, aké sú všetky červené/modré/žlté 🙂 Nakoniec ich samozrejme poupratujeme.

Túto aktivitu – s rovnakou farbou – zopakujeme viac dní po sebe. Kľudne aj celý týždeň. Opakovanie je matka múdrosti, je dôležité nevrhnúť sa rovno na nejakú ďalšiu farbu. Až potom sa posunieme (po párdňovej pauze) k ďalšej farbe, a objavujeme odznova.

Triedenie farieb

Postupne, keď sme si farby takto vychutnali individuálne, môžeme skúsiť ponúknuť nejaké triediace aktivity. Možností je veľa, iste doma nájdete vhodný materiál. Napríklad gombíky, vrchnáky z pet fliaš, nafarbené drevené lekárske paličky, plstené guličky, lego kocky…

Na čo dať pozor na začiatku:

1. Dôležité je, aby sa predmety líšili iba farbou, ničím iným. Hovorí sa tomu izolácia jednej vlastnosti, dieťa sa vtedy môže sústrediť čisto na farbu a nie je rozptylované inými tvarmi či štruktúrou materiálu. Ak teda ponúkneme farebné gombíky, nemôžu sa líšiť veľkosťou, nemôžu byť niektoré okrúhle a iné štvorcové. Ak ponúkneme lego kocky, musia byť rovnako veľké. Nemali by sme ponúkať napríklad červené jablká a modré slivky, vtedy to prestáva byť o farbách, pretože dieťa tam vníma viac rozdielov naraz.

2. Na začiatok stačí ponúknuť na triedenie predmety dvoch farieb, maximálne troch. Postupne môžeme počet farieb zvyšovať.

3. Ponúkame základné farby – červenú, žltú a modrú. Postupne môžeme pridávať ďalšie, maximálne tri nové naraz, a to také, ktoré si nie sú príliš podobné.

4. Na úvod môžeme ponúkať jednoduché aktivity, ktorých cieľom je iba triedenie farieb. Postupne môžeme skombinovať v jednej aktivite dve činnosti – farby a k tomu nejakú jemnú motoriku, napríklad zastrkovanie farebných kolíkov alebo pripínanie farebných štipcov.

5. Ako vždy, najlepšie sú na triedenie trojdimenzionálne predmety, pri ktorých pracujú detské rúčky a prstíky. Kúsky zalaminovaného papiera nie sú zďaleka také príjemné na dotyk, ani také zaujímavé na skúmanie prstami, a ich používanie by som limitovala na minimum.

Myslím, že jediná aktivita na farby, ktorú mám v papierovej podobe sú tieto karty s fotografiami prírody.

Stiahla som ju tu, karty zalaminovala a podlepila machovou gumou. Deti si veľmi rady prezerali fotky zvierat, rastlín, ovocia a zeleniny, v nádherných farbách. A priraďovali ich na náš farebný kruh.

6. V jednoduchosti je krása. Keď podchytíte správne obdobie, kedy sa dieťa o farby naozaj zaujíma, nepotrebujete prepracované drahé drevené pomôcky ani hŕby zalaminovaných kartičiek. Naopak, ponúkané aktivity by mali byť jednoduché, aby boli zdôraznené samotné farby a dieťa sa nerozptylovalo množstvom iných prvkov.

Montessori farebné doštičky

Montessori má na spoznávanie farieb pomôcku zvanú Farebné doštičky. Pôvodne Maria Montessori využívala cievky s farebnými niťami (jej genialita a vynaliezavosť ma vždy dostane!). Dnes sú to už drevené doštičky, ale tvar sa zachoval. Stále však platí, že doštičky držíme opatrne za okraje (a nie v strede za farebné časti), aby sa nepoškodili (čo asi malo väčší význam vtedy ako dnes, ale je to fajn príležitosť trénovať u detí opatrnosť a jemnosť).

Existujú v troch “obtiažnostiach”.

Prvá sada obsahuje 6 doštičiek, po dve v každej zo základných farieb (červená, žltá, modrá). Tento montessori materiál patrí u mňa do kategórie “pekné, ale nie úplne potrebné” a jeho kúpu by som zvážila iba do škôlky či nejakého zariadenia, kde ho využije viac detí. Krásne sa dá nahradiť vecami “čo dom dal”. Jeho nesporná výhoda je len v tom, že naozaj predstavuje iba farbu, na nič iné neslúži. Nie je to gombík, ktorý sa nosí na oblečení, ani vrchnák, ktorý zatvára fľašu, je to proste len doštička, ktorá je červená.

Slúži na hľadanie párov rovnakých farieb a učenie sa pojmov červená, modrá, žltá.

Druhá sada obsahuje doštičiek 22, po dve v jedenástich farbách.

Aj táto slúži na párovanie – hľadanie dvoch rovnakých farieb – a učenie sa ich názvov.

Potom sa s nimi dajú hrať ďalšie hry – napríklad hľadanie predmetov v rovnakej farbe v miestnosti, alebo vonku v prírode. Toto je veľká zábava,ktorú sme s deťmi doma niekoľkokrát opakovali. Deti si zobrali doštičky, behali po byte a ukladali ich k predmetom ronakej farby. Potom ma vodili a ukazovali mi, kde ktorú odložili. Trénovali si tým aj pamäť a priestorovú orientáciu, a ohromne ich to bavilo.

Nedávno som na internete videla krásnu domácu alternatívu – doštičky vyrobené zo zažehľovacích korálikov.

2. Cibrím si zrak

Ďalším krokom, keď dieťa už rozoznáva veľkú škálu farieb, je cibrenie zraku rozlišovaním odtieňov. Toto je ťažké nejak vekovo ohraničiť, odporúčam skúšať. Pripravte si jednoduchú pomôcku na tieňovanie, z času na čas ju ponúknite a uvidíte, či dieťa javí záujem, alebo nie. U nás sa to vždy nejak samé dostavilo, pri nejakej príležitosti. Napríklad keď sme raz kúpili detské ponožky, kde bolo 7 rôznych farieb a z toho dva páry modré. A deti sa pohádali, či je modrý ten prvý pár alebo ten druhý. A tak sme si povedali pojmy SVETLÝ a TMAVÝ a vytiahli sme tieňovanie 🙂

Na toto slúžia dve pekné Montessori pomôcky. Prvou je tretia sada spomínaných farebných doštičiek. Táto obsahuje doštičky v deviatich farbách, každá farba je v siedmich odtieňoch od najbledšej po najtmavšiu. Z všetkých troch sád táto je najdrahšia a podľa mňa najzaujímavejšia. Dá sa vyrobiť aj doma, ale stojí to dosť námahy a času, a výsledkom nikdy nie sú pekné drevené doštičky príjemné na dotyk.

Slúži na zoraďovanie odtieňov od najsvetlejšieho po najtmavší, vnímanie relativity (tento odtieň je tmavší ako tamten, ale svetlejší ako tamten) a ďalší rozvoj jazyka – okrem názvov farieb sa tu pridávajú pojmy svetlý/tmavý, a stupňovanie prídavných mien (tmavý, tmavší, najtmavší).

Začíname vždy iba jednou farbou, a ja osobne najprv ponúkam nie celú škálu 7 odtieňov, ale len 4 (najsvetlejší, najtmavší, a dva niekde v strede). Keď vidím, že dieťa chápe princíp a vidí odtiene, ponúknem celú škálu.

Postupne vyskúšame všetky farby v krabičke. Keď deti už tieňovanie majú zvládnuté, s doštičkami sa dá voľne hrať, stavať rôzne obrazce. Môžno ste už niekde videli taký typický obrázok “slnka”, z ktorého vychádzajú ako lúče jednotlivé farby. To je jedna z možností, aj keď mne sa zdá lepšie ponechať to na deti a moc sa im do toho nemontovať, tie naše z toho dokázali všeličo vyrobiť (ale zrovna to slnko odmietali). A aj ja sa rada pohrám 🙂

No a s týmito doštičkami je tiež veľmi zaujímavé to hľadanie predmetov v rovnakých odtieňoch. Párkrát sme si to doma skúsili, vždy iba s jednou farbou, a nebolo to ľahké. Ale veľmi zábavné.

Populárna je výroba takýchto doštičiek zo vzorkovníkov farieb, ktoré získate v hobby obchodoch ako Hornbach alebo Obi. Istý čas sme také doštičky doma mali. Vzorkovníky som zalaminovala, podlepovala obojstrannou lepiacou páskou a lepila na sololitové doštičky. Bola to vcelku makačka a výsledným produktom som bola dosť rozčarovaná 🙂

Ďalšie dve podobné pomôcky som našla a stiahla na internete. Jednou je sada tieňovaných srdiečok (tú stiahnete tu), druhou sada medvedíkov (na tú žiaľ link nemám). Tentokrát som ich vytlačila rovno na lepiaci papier, vystrihla a nalepila na doštičky, čo mi ušetrilo hŕbu času. Potrebujete však dobrú tlačiareň, pretože odtiene sa líšia naozaj jemne.

Druhou montessori pomôckou je takzvané Tieňovanie, kde sa priraďujú k farebnej stupnici kolíky v rovnakej farbe. Je tu šesť farieb a v každej štyri odtiene, čiže je to menej náročné a komplexné, ako doštičky. Tým, že však kombinuje jemnú motoriku s farbami, je pomôcka veľmi atraktívna pre deti. Tým našim veľmi učarovali kolíky, ktoré boli v ich ponímaní postavičky, a tak sa hra s nimi často menila na rolovú.

3. Pomenovávam farby

Popri zmyslovom spoznávaní farieb si dieťa pomaly rozvíja aj jazykovú stránku a to názvy farieb.

Montessori má krásnu zásadu, ktorá sa využíva pri učení všetkého nového. Najprv doprajme dieťaťu prežiť nové poznanie zmyslovo, až potom to pomenujme. Preto rodičom radím, zbytočne skoro deti nezahŕňať množstvo pojmov a počkať, kým deti budú farby naozaj zaujímať.

Učenie sa názvov farieb – podobne ako hocijakých iných pojmov – prebieha v troch fázach a Montessori to nazýva trojstupňovou jazykovou lekciou.

V prvom kroku my dieťaťu hovoríme nové slovíčko a ono ho absorbuje a ukladá si do pamäti. Druhá fáza je, keď dieťa slovíčko pasívne pozná a teda vie napríklad reagovať na požiadavku “Prines mi, prosím, červenú loptičku.” V tretej fáze dieťa už nové slovo používa aktívne, čiže vie odpovedať na otázku “Akú farbu má táto loptička?”

Je tiež dôležité si uvedomiť, že spoznávanie farieb nejde nevyhnutne ruka v ruke s rozvojom jazyka. To sa týka najmä tej tretej fázy – aktívneho pomenovávania farieb. Sú deti, ktorým bude trvať dlhšie, kým budú aktívne používať názvy farieb, a to najmä tie, ktorým sa pomalšie rozväzuje jazýček. Netreba z toho robiť drámu a od detí si tie slová vynucovať.

V tejto súvislosti musím spomenúť, že sa pomerne často stretávam s malými deťmi, ktoré názvy farieb hovoria po anglicky. Je to v podstate logické, pretože tie anglické názvy sú krátke, jednoduché a oveľa menej “jazykolomné” ako tie slovenské. Čím samozrejme rozhodne nechcem povedať, že treba deťom púšťať youtube videá, aby farby poznali po anglicky, skôr to, že slovenské názvy farieb je sú zrovna jednoduché a niet divu, že sa s nimi niektoré deti trápia 🙂

Aj túto zručnosť – aktívne používanie názvov farieb – je ťažké nejak vekovo ohraničiť, veľmi závisí od detí. Vo všeobecnosti to patrí do škôlkarskeho veku – čiže približne od troch rokov. Môj syn napríklad dlho “uznával” iba modrú farbu – tú vedel bez problémov identifikovať aj pomenovať, ale ostatné ho vôbec nezaujímali. Ich názvy strielal, ako mu napadlo (a asi podľa toho, čo mu práve prišlo na jazyk) – žltá, červená, ružová… Pri troch malých deťoch ale človek má nespornú výhodu v tom, že nemá čas stresovať nad míľnikmi a klásť si otázky, či už by toto dieťa nemalo toto ovládať alebo ešte nemusí… A tak ani neviem ako, zrazu pojmy ovládal a vedel ich aktívne používať.

Trojstupňová jazyková lekcia

Ako teda učiť názvy farieb? Už som písala, že Montessori používa na zavádzanie nových pojmov trojstupňovú jazykovú lekciu. Prvé dva stupne robíme spolu so spoznávaním farieb, ten tretí potom v závislosti od rečových schopností dieťaťa neskôr.

Prvý krok je farbu pomenovávať, ako bolo spomenuté pri aktivite s hľadaním farebných predmetov. Červená. Toto je červená. Je fajn sústrediť sa naraz iba na tento jeden názov, čiže napríklad týždeň riešiť iba červenú a upozorňovať iba na ňu. Po nejakej dobe (napríklad týždni) začať s inou farbou a zase izolovať tú.

Po nejakom čase skúste prejsť na druhý stupeň. Podaj mi, prosím, červenú guličku. Ak dieťa nereaguje správne, nekomentujte to a vráťte sa o krok späť. Ak pokynu rozumie, zaraďujte ďalšie a ďalšie farby.

Tretí stupeň – aktívne používanie pojmov – u nás prišiel spontánne a deti začali postupne vyslovovať tie názvy farieb, ktoré vedeli. U jedného to bolo rýchlejšie, u druhého pomalšie.

Ak s tým predsa chcete trochu pracovať, skúste si opäť urobiť hľadanie farebných pokladov. Alebo priam farebné dni. Jeden deň (alebo kľudne viac dní) si vyčleňte na jednu farbu a sústreďte sa len na tú. Skúste doma nájsť čo najviac modrých vecí. Na ulici rátať modré autá. V obchode urobiť čisto modrý nákup. Obliecť sa komplet do modrého. Namaľovať nejaký obraz iba s modrými farbičkami. A tak ďalej.

Dostala som ešte jeden zaujímavý dotaz. Čo keď dieťa pozná farby, ale má fázu, že všetko volá červená alebo žltá? U nás taká dlhodobejšia fáza nebola, ale podľa mňa to môže mať dva dôvody. Možno dieťa ešte nevie správne pomenovať farby a tak si len vyberie jeden názov, ktorý vie vysloviť a opakuje ten. Alebo naopak už farby pozná a zámerne hovorí zle, aby získalo pozornosť. Toto je častá záležitosť, keď dieťa už niečo dobre ovláda, zámerne to začne robiť zle a čaká na reakciu. Napríklad popriraďuje všetky farby úplne inak, ako majú byť a rodičovi tvrdí, že je to takto správne. Najľahší spôsob, ako toto vyriešiť, je nereagovať. Myslíš, že toto je červená? Ako povieš. Dieťa rýchlo stratí záujem, ak nemá publikum. 🙂

Farby podomácky

Tu je na záver pár našich obľúbených farebných aktivít.

Tieto drevené guličky s miskami si deti obľúbili na Montessori herničkách a tak som im ich vyrobila aj doma. Po prvej fáze – priraďovaní farieb – prišla fáza rolových hier na zmrzlinárov a netrúfam si odhadnúť, koľko porcií jahodovej, citrónovej a neviemakej zmrzliny som pojedla. Zaujímavé je, že hra na zmrzlinu spontánne vzniká pravidelne aj na hodinách Montessori ateliéru, čiže tieto drevené guličky evokujú zmrzlinu v deťoch všeobecne, nielen v tých našich!

Alternatívne som potom k farebným miskám dorobila hríbiky (pretože som na jeseň v Kiku objavila malé drevené hríbiky a neodolala im).

Pri pohľade na množstvo synových “angličákov” (mnohé ešte zdedené!) mi raz napadlo využiť ich na triedenie podľa farieb. Uchytilo sa to 🙂

Táto krabička pôsobí nenápadne, ale má u detí veľký úspech. Deti milujú drobné predmety, chytať ich do prstíkov, skúmať, zisťovať, ako sa nazývajú a na čo slúžia. A popri tom si potrénujú aj farby. Nie je to ale niečo pre najmenších na prvé spoznávanie farieb – ako som písala na začiatku, tam by mali byť predmety rovnaké, líšiace sa iba farbou, a tých farieb musí byť podstatne menej, nie celá paleta!

Tieto kliešte na naberanie sú tiež u detí veľmi populárne, možno tým, že je manipulácia s nimi fakt veľkou motorickou výzvou.

Ako súčasť “náuky o farbách” sme si vyrobili aj farbičkovník, kde každá farba má svoje miesto.

Za všetky knihy o farbách, táto je pre nás top. Fotografie zvierat zoradené podľa farieb na obrovských stranách, čistá krása.

Farebný svet zvierat

***

Ak ste sa dočítali až sem, gratulujem! Snaď vám bol článok v niečom užitočný. Alebo možno vaša cesta k spoznávaniu farieb bola úplne iná, ako tá naša. Ak vám tu niečo chýba, napíšte mi a skúsim doplniť.