Všimli ste si, aký dôraz kladieme na známky? Ako deťom neustále podprahovo podsúvame, že nie je dôležité, čo sa naučia, ale to, ako za to budú ohodnotení? Najzretelnejšie je to v období vysvedčení. Vtedy každý školák dokola odpovedá na obligatórnu otázku Aké bolo vysvedčenie? Ale často aj počas roka debaty starých rodičov, príbuzných, s deťmi-školákmi sú o tom, koľko majú jednotiek v žiackej knižke.
Známky nie sú dôležité
Už keď sme vyberali pre dcéru vhodnú školu, vedela som, že chcem takú, kde sa čo najmenej známkuje. (Slovo “vyberali” je asi dosť nadsadené. Dobrých moderných škôl, ktoré sú ochotné učiť inak, ako je zaužívané, je v Bratislave žalostne málo. O zvyšku Slovenska ani nehovorím.)
Známky sú totiž nepodstatné. Všetci poznáme flákačov, ktorí v škole ledva preliezali a teraz sú úspešnejší ako ktorýkoľvek jednotkár. Považujem ich za veľké zlo nášho školského systému. Deti majú v sebe prirodzenú túžbu spoznávať, učiť sa, pracovať na sebe. Známky túto vnútornú motiváciu veľmi rýchlo po nástupe do školy ničia, učia deti porovnávať sa s inými, podvádzať pri písomkách, škatuľkujú ich. Navyše sú podľa mňa vo väčšine prípadov čisto demotivujúce.
Vysvedčenie bez známok
Dcéra mala na polročnom vysvedčení jedinú známku – za správanie. Na povinnú otázku starých rodičov a známych teda mohla odpovedať: “Jednotku.” 🙂
Mohlo by vás zaujímať: 9 viet, ktoré vám pomôžu vychovať vytrvalé deti
Deti však okrem vysvedčenia dostávajú slovné ohodnotenie ku každému predmetu. Takáto spätná väzba má (pre nás rodičov aj pre ne samotné) podstatne väčšiu výpovednú hodnotu, ako číslo od 1 do 5. V nich je zhrnuté, ako pokročili, v čom sa zlepšili, aké sú výzvy pre ďalší polrok.
Sebareflexia
A čo je nemenej významné – spolu s hodnotením od učiteľa si deti píšu aj osobné hodnotenie. Ku každému predmetu, aj všeobecne k učeniu a k tomu, ako prebiehajú hodiny, vypĺňajú sebahodnotiace hárky, kde odpovedajú na rôzne otázky.
V čom si sa v tomto polroku zlepšila?
Na čom by si chcela viac popracovať?
Kedy sa v triede cítiš príjemne?
Keď od niekoho potrebuješ pomoc, na koho sa obrátiš?
Aké ti matematika pripomína jedlo?
Toto sebahodnotenie začína v prvej triede zopár jednoduchými otázkami, s každým ďalším ročníkom je trochu obsažnejšie, komplexnejšie.
V tretej či štvrtej triede je z toho už celkom hrubá knižka 🙂
Tomuto sebahodnoteniu venovali pred koncom polroka nemálo času, a dcéra sa mi zdôverila, že je to veľmi náročné. Absolútne jej verím – ohodnotiť poctivo a realisticky sám seba, uvedomiť si svoje silné stránky, ale aj rezervy, to je hotové umenie. Je však podľa mňa skvelé, že majú deti takto možnosť učiť sa to odmalička.
Je totiž badať, ako sa v tom postupne zlepšujú, ako si – s každým ďalším polrokom – vedia lepšie uvedomiť, čo im ide, čo menej, a prečo, v čom by mali pridať, čo ich baví a čo nie.
Žiak preberá zodpovednosť
Vyvrcholením tohto sebahodnotenia sú stretnutia zvané ŽUR (žiak-učiteľ-rodič). Na rozdiel od tradičných konzultačných hodín – kde sa učiteľ s rodičom bavia o žiakovi v jeho neprítomnosti – na týchto stretnutiach sa rozprávajú žiak s učiteľom a rodič je v úlohe pozorovateľa.
Vidíte ten zásadný rozdiel? Žiak tu nie je len akási tretia osoba, o ktorej za jej chrbtom my rodičia a učitelia debatíme, ale je aktívnym účastníkom debaty, ktorá sa ho bytostne týka.
Ja osobne vidím obrovský prínos tohto prístupu v tom, že sa žiak učí preberať zodpovednosť za seba, svoje výsledky, svoje konanie.
To je totiž najväčšie úskalie známok, odmien, pochvál. Robia ľudí závislých na hodnotení druhých.
Buďme zmenou 😉
Takto to funguje – na teraz – v našej škole. Keďže je to škola dynamická a neustále na sebe pracuje, som zvedavá, aké vylepšováky vymyslia do budúcnosti. Je radosť byť rodičom v takejto škole, neustále mi to dodáva vieru, že naše deti pripraví na život lepšie, ako kedysi nás.
Možno tento článok niekoho z vás inšpiruje. A ak sa budete niekedy v budúcnosti baviť s nejakým školákom o škole, nepýtajte sa, koľko má jednotiek v žiackej knižke. Skúste sa spýtať niečo zaujímavejšie. Napríklad čo sa nové naučil. Čo práve preberá na prvouke/zemepise/prírodovede. V čom je fakt dobrý. Alebo si vypýtajte, nech vám dá vypočítať nejaký príklad z matematiky. Možno ho tým zaskočíte. Ale možno, keď to budeme robiť všetci, deti si uvedomia, čo je na škole naozaj to podstatné.