20 spôsobov, ako sa detí spýtať “Ako bolo v škole?”

Naša najstaršia veľmi nerada hovorí o tom, čo bolo. Považuje to za absolútne nepodstatné. Ak sa jej spýtate, čo robila cez víkend alebo včera večer, povie, že si nepamätá, ale rada vám porozpráva príbeh, ktorý práve vymyslela. Už od prvých dní v škôlke som si zvykla, že z nej otázkami jednoducho nič nevypáčim, a zopár útržkovitých informácií sa dozviem maximálne večer pri čítaní kníh alebo občas pri hre. (Na rozdiel od jej mladších súrodencov, ktorí mi na ceste zo škôlky zreferujú úplne všetko – kto čo jedol, povedal, urobil, mal oblečené…)

Ako bolo v škole? Dobre.

Časom som si uvedomila, že hlavný problém spočíva v tom, že to, čo ja chcem od dcéry počuť, sa nezhoduje s tým, čo ona mne chce zdeliť. Kým ja som chcela vedieť, s akými pomôckami v škôlke pracovala, ona mi chcela porozprávať o tom, ako s kamarátkou urobili na záhrade Ľadové kráľovstvo či hrali sa na víly.

Po jej nástupe do školy som ako správny úzkostlivý rodič (prvého prváčika v rodine) mala pocit, že do detailov potrebujem vedieť, čo v škole robila, s kým, čo nové sa naučila a aké má z toho pocity… A moje inkvizície k ničomu neviedli. Našťastie naša škola veľmi dobre komunikuje s rodičmi a tak som o informácie nemala núdzu, napriek tomu som chcela vedieť názory a pocity dcéry.

Začala som teda premýšlať, čo s tým, a spísala som zopár tipov, ktoré u nás zaberajú na osvieženie pamäti školáčky.

Čo u nás funguje

1. Nezasypať ju otázkami hneď pri odchode zo školy, ale počkať, kým s tým príde ona. Cestou zo školy mi občas sama povie, že sa jej nechce o škole hovoriť, a potom sa rozhovorí cestou na krúžok alebo pri večeri.

Pri stretnutí ju objímem a poviem je, ako som rada, že ju vidím, a že mi cez deň chýbala. Väčšinou úplne jasne na nej vidím, ako jej to urobilo dobre, a rada mi to opätuje.

2. Pýtať sa konkrétne otázky, čím detailnejšie, tým lepšie. Namiesto otázky: “Čo ste sa učili na matematike?” (na ktorú odpoveď by bola “nepamätám si”), sa spýtam: “Robili ste dnes autobus? Alebo sčítacie pyramídky?” A dcéra mi s radosťou vysvetlí, čo robili a ako.

3. Neklásť otázky jednostranne, ale urobiť z toho vzájomnú výmenu, prípadne zapojiť aj iných členov rodiny. Keď poviem: “Dnes sa mi stala takáto smiešna vec…”, deti sa predbiehajú v rozprávaní ICH vtipných zážitkov.

4. Vypočuť si to, čo mi ona chce zdeliť, a nesnažiť sa za každú cenu zisťovať to, čo zaujíma mňa. Veď v skutočnosti vôbec nepotrebujem vedieť, čo preberali na angličtine a či boli cez veľkú prestávku vonku, a je oveľa dôležitejšie, že sa hrala s tretiačkami a ako sa volá rybička jej najlepšej kamarátky.

20 otázok, ktoré rozprúdia debatu

Pred pár týždňami som na internete videla tipy na otázky, ktorými nahradiť tradičné “Ako bolo v škole?” Začala som ich skúšať a prekvapivo deti tak zaujali, že viedli k živej debate medzi tromi súrodencami, pri ktorej sme sa občas aj dobre zasmiali.

Ako obvykle mi žiaden zoznam ale úplne nevyhovoval a tak som vytvorila vlastný, ktorý je inšpirovaný asi piatimi rôznymi anglickými.

Nie je myslený ako každodenná inkvizícia, kedy dieťa podrobíte 20-otázkovému výsluchu. Skôr si každý deň vyberte jednu otázku, ktorou si spestríte večernú diskusiu 🙂

Ak si ho chcete stiahnuť, kliknite naň a mal by vám ísť stiahnuť v pomerne dobrej kvalite. Ak si ho uložíte v mobile, môžete si každý deň vybrať z neho otázku na debatu.

Inak na každom jednom zozname bola jedna z otázok o tom, koho by mali uniesť zo školy mimozemšťania. Pôvodne sa mi tá otázka moc nepozdávala, ale deti naopak boli z nej nadšené a vďaka nej som sa dozvedela celkom zaujímavé veci. Tak som ju zaradila ako bonusovú na záver.

2 pravdy a jedna lož

Takisto na internete som našla tip na ďalšiu zaujímavú hru. Spočíva v tom, že každý povie o svojom dni dve pravdivé veci, ktoré sa skutočne stali, a jednu vymyslenú. Ostatní musia hádať, ktorá je tá vymyslená. Toto nás fakt baví, a časom sa deti učia správne to podať tak, aby tá lož nebola taká okatá 🙂

Prajem veľa zaujímavých diskusií.